STRÁNKA POSLUCHAČOV 1. ROČNIKA EXTERNÉHO ŠTÚDIA - NÁUKY O ROD

Dejiny filozofie 2. časť

Eklekticizmus

.. Rozvíja sa v 2st.pnl – 2st.nl, doznieva ešte v 3st.nl.
.. Eklektici - vyberači, vyberajú si to, čo sa im hodí - je to snaha o syntézu filozofického
poznania, snaha o kompromis, učenie je prejavom neoriginálnosti.

.. Predstavitelia:
1) Poseidonios
2) Andronikos
3) Antiochos
4) Filón
5) Cicero - dielo Akademické skúmania

.. Je typický pre Rímsku ríšu.
.. Eklektici si vyberali z učení to, čo sa im hodili pre štátnické účely, alebo na obhajovanie
expanzívnej politiky.
.. V Ríme filozofia nebola pestovanie múdrostí, ale slúžila ako návod na praktické konanie.

Novopytagoreizmus

.. rozvíja sa od 1st.pnl – 2st.nl.
.. Nadväzuje na učenie Pytagora, snažia sa o vyjadrenie jednoty sveta, podľa nich svet
stvorilo Jedno, súcno a to prostredníctvom nižších božstiev.
.. Celý svet je usporiadaný na základe materiálnych pomerov a vzťahov.
Predstaviteľ: Nigidus Figulus

31



Stredoveká filozofia


.. Rozvíjala sa v 5 – 8st., až do roku 1500. Postupne stredoveká kultúra vystriedala antickú
kultúru. Názov stredovek znamená hľadanie názvu pre medziobdobie od úpadku antiky až
po jej znovuobjavenie v renesancii.

.. Za začiatok stredoveku sa považuje buď rok:
1) 313 - Milánsky edikt - zrovnoprávnenie kresťanstva
2) 476 - zánik Západorímskej ríše
3) 529 - keď Justinánovým dekrétom boli zatvorené filozofické

školy a Platónova Akadémia.

.. Za koniec stredoveku sa považuje rok:
1) 1452 - Ján Guntenberg objavil kníhtlač
2) 1492 - objavenie Ameriky
3) 1517 - tézy Martina Luthera.

.. Výsadné postavenie v stredoveku mala cirkev a jej učenie - teológia. Kresťanstvo -
vzniklo v 1st. po Kristovi vo východných provinciách Rímskej ríše na území Palestíny.

.. Spočiatku bolo veľmi prenasledované, bohoslužby sa konali tajne, filozofi vypisujú
memorandá rímskym cisárom, kde sa snažia obhájiť kresťanstvo. Tu zdôrazňujú, že
kresťanstvo je náboženstvo mierumilovných ľudí a z jeho strany Rímskej ríši nič nehrozí.

.. 313 - zrovnoprávnenie kresťanstva - Milánsky edikt.
.. Kresťanstvo má korene v judaizme - viera v toho istého Boha, je tu viera v jediného syna


Boha. Boh je špecifický, je 3-jediný:
1) Boh - otec
2) Boh – syn
3) Boh - duch svätý


.. Boh je vševedúci, všemocný, neskonale dobrý, umožňuje ľuďom dosiahnuť spásu.
.. Najvyššou cnosťou v kresťanstve je pokora. Všetko treba prijímať s pokorou.
.. Najvyšším hriechom je pýcha, snaha podobať sa Bohu.
.. O čo horšie sa máme na tomto svete, o to lepšie sa budeme mať na onom svete.
.. “Koho Boh miluje, toho krížom navštevuje”
.
.. Stredoveká filozofia sa opiera o základný prameň vierouky - Bibliu - tá sa skladá zo:


a) Starého zákona - napísaný v hebrejskom jazyku, časť v aramejskom
b) Nového zákona - napísaný v gréčtine.
.. Prvý latinský prehľad Biblie je známy zo 4st.nl od Hieronyma pod názvom Vulgáta.

32



Nový zákon

.. Obsahuje skutky Ježiša Krista, pozostáva zo 4 častí:

1) evanjeliá: a) evanjelium sv. Marka
b) evanjelium sv. Matúša
c) evanjelium sv. Lukáša
d) evanjelium sv. Jána

2)
Skutky apoštolov -hlásanie

kresťanstva
3) Listy cirkvi kresťanským obciam
4) Apokalypsa

.. Cirkev sa okrem Biblie opiera o učenie Platóna a Aristotela a hlavne o Aristotelovu logiku.
.. Dokazovali sa ňou náboženské dogmy.
.. V období stredoveku sa rozvíjajú náboženské dogmy, vedy ako astronómia, matematika.
.. V roku 1202 Leonard Fibonaci vydal: “Kniha o abaku” (základy aritmetiky). Ďalej sa


rozvíjala chémia a to v podobe alchýmie.
.. Križiacke výpravy - zoznamovanie sa s novými kultúrami.


Filozofia

.. slúžka teológie, rozvíjala sa v 2 smeroch:
1) Patristika
2) Scholastika


Patristika

.. od roku 100 – 700nl
.. Pochádza od slova páter (čestný titul pre učiteľa múdrosti - cirkevný otec). Rozvíjala sa v

2 smeroch:
a) apologetické hnutie
b) gnosticizmus


Apologetické hnutie

.. obhajuje kresťanstvo - Boha nemožno poznať rozumom, treba v neho veriť.

.. Predstavitelia:
1) Justín Mučeník
2) Tertulianus - rímsky právnik, cirkevný otec, obhajoval kresťanstvo a tvrdil,

že Boha nemôžeme poznať rozumom, pretože rozum je len malá časť
našej duše, viera tvorí oveľa väčšiu časť. “Credo guia absurdum est.”

3)
Origenes - grécky filozof, teológ, rozčlenil vedy a na vrchol postavil
teológiu, tvrdil, že Boh je dokonalý, nemateriálny, stvoril svet z ničoho.
Duša je spojená s telom a má len možnosť vykúpenie sa.

33



Gnosticizmus

.. Tvrdia, že Boha možno poznať rozumom, keď ho spoznáme, môžeme začať veriť.

.. Predstavitelia:
1) Valentínos
2) Markión zo Sinopy


.. Sú známi riešením problému teodicea (ospravedlnenie Boha za zlo, ktoré je na zemi). Ak
je Boh všemocný, neskonale dobrý, tak prečo existuje zlo na Zemi? Ak je všemocný,
mohol predsa zabrániť
zlu na Zemi. Ak je vševedúci, musel vedieť, ako to dopadne. Ak je
neskonale dobrý, prečo dal zlo na Zem? Hovoria, že bohovia sú dvaja:

1) Boh stvoriteľ Demiurgos - stvoril svet aj so zlom
2) Boh vykupiteľ - po poslednej večeri dá všetko do poriadku
Gnostici svojím učením narúšali jednotu kresťanstva a preto bolo ich učenie vyhlásené
za zakázané tzv. heretické.

.. Predstaviteľ patristiky je Aurélius Augustín.

Aurélius Augustín

.. narodil sa v roku 354 v Thagaste, zomrel v roku 430 v Numidii (dnešný Tunis)
.
.. Bol synom pohanského otca a kresťanskej matky. Spočiatku viedol hedonistický život.
.. Bol ovplyvnený skeptikmi, novoplatonikmi.
.. Veľa cestoval, užíval si, pri svojich cestách sa stretol s biskupom Ambrosiom z Milána.
.. Pod vplyvom jeho kázní sa dal na kňazskú vieru. Stiahol sa do ústrania, venoval sa čítaniu


spisov, bol vysvätený za biskupa.
.. V roku 430 bol zabitý pri obliehaní mesta Hipo Regia.
.. Neskôr bol vyhlásený za svätého => sv. Augustín.


.. Diela: Contra academikos - proti akademikom - vystupuje proti skepticizmu
Vyznania
O slobode vôle
O blaženom živote
O trojici
O obci božej


Učenie

.. zaoberal sa gnozeológiou, kozmológiou, filozofiou ako celkom.

34



Gnozeológia

.. Nadväzoval na Sokrata tvrdí, že na začiatku každého poznania máme o všetkom

pochybovať, o všetkých istotách.
.. Za východisko poznania považuje ľudské vnútro a pochybnosti, ktoré sa v ňom rodia.
.. Každý, kto si uvedomuje, že pochybuje uvedomuje si niečo pravdivé a zároveň nadobúda

istotu toho, čo si uvedomuje.
.. Hovorí, že pochybovať môžeme o všetkom, len nie o tom, že pochybujeme.
.. Známe sú jeho výroky: “Nevychádzaj von, vráť sa späť do svojho vnútra, v ňom prebýva

pravda”.
.. Večné pravdy sú nám dané od Boha tým, že vyžarujú z Boha. To, že večné pravdy z Boha

vyžarujú => teória iluminácie.
.. Všíma si problém Boha a času. Boh je dokonalé nemateriálne bytie.
.. Zaujíma ho, kedy vlastne vznikol čas a čo to je.
.. Čas pre človeka: minulosť - spomienky, prítomnosť
- prežívanie, budúcnosť - očakávanie,

túžby. Pre človeka je čas psychologický pojem.
Pre Boha je čas ničím, je mimo času. Boh je večný. Čas vzniká spolu so stvorením svet

Učenie o predestinácií

.. Učenie o božskom predurčení. Po stvorení sveta Adam bol slobodný a mohol sa riadiť
božskou vôľou astať sa nesmrteľný, bol však zvedený satanom, dopustil sa hriechu
=>odvtedy všetci ľudia hrešia, sú zaťažení dedičným hriechom, sú smrteľní.

.. Boh je však milosrdný a tak svojou milosťou ľudí vykupuje.
.. Jedna časťľudí je určená k vykúpeniu - spáse. Druhá časťľudí k zatrateniu.
.. Boh svojou vôľou rozdeľuje ľudí na: a) spasených


 b) zatratených
.. Toto učenie neskôr cirkev upravila: Boh tým, že je vševedúci dobre pozná skutky ľudí
a ich rozhodnutia, vie dopredu, ktorí budú spasení a ktorí budú zatratení.

.. Dejiny a obec božia: dejiny sú jedinečným procesom, ktorý prebieha podľa božej vôle,
plánu spásy.
.. Po poslednom súde omilostení vytvoria novú obec božiu. Štáty pozemské sú určené

k zániku, sú nedokonalé. Ani cirkev netvorí boží štát. Aj v cirkvi sú aj dobrí aj zlí.
Cirkev tvorí predobraz obce božej. Je to prechod medzi pozemským a božím štátom. Dejiny sú
bojom medzi veriacimi a neveriacimi, dobrom a zlom.

35



Scholastika

.. Rozvíja sa od roku 750. V roku 800 pápež Lev III korunoval Karola Veľkého za nového

cisára a tým sa definitívne potvrdil rozkol s východným Rímom.
.. Karol Veľký musel pripraviť úradníkov, založil Falckú školu.
.. Scholastika sa delí do 3 období: 1) raná scholastika (750 - 12st.
)


2) vrcholná scholastika (13st.)

3) neskorá scholastika (14st.)
.. Scholastika je učenie rozvíjajúce sa v kláštorných školách.
.. Duchovná jednota - všetky učenia ovplyvnené kresťanstvom. Jednota filozofie -obhajoba

kresťanstva. Jednota jazyka - latinčina, jazyk vzdelancov.

Raná scholastika

.. Základnou metódou je konfrontácia argumentov pre a proti (pro et contra) určitému

názoru.
.. Názory sa skúmali a často dochádzalo k syntetickému učeniu (názoru).
.. Najvýznamnejší je spor univerzálií. Zaoberajú sa otázkou, či univerzálie existujú

samostatne, alebo či to sú len mená vecí. ( bol prvý názov chleba alebo bol najprv chleba
a až potom jeho názov ??? )

Realisti

.. Vyznávajú, že univerzálie existujú reálne, samostatne.
.. Sú ovplyvnení Platónom. Predstaviteľom je Ján Scotus Eriugena - hovoril, že skutočné
(pravé) náboženstvo je pravou filozofiou.

.. Rozdelil prírodu:
a) Boh - vznikol sám od seba, je to nestvorená a ďalej tvoriaca príroda
b) Univerzálie - stvorená a ďalej tvoriaca príroda
c) Jednotlivé - univerzálie stvorili jednotlivé, stvorená a ďalej netvoriaca príroda.


.. Universalia ante res - univerzálie sa nachádzajú pred vecami
.. William zo Champeaux
.. Anselm z Cantenbury - je známy ontologickým dôkazom Božej existencie (nad Boha

nemožno vymyslieť nič vyššie, z pojmu Boha ako niečoho najvyššieho - jeho existencia) takto
dokazoval jeho existenciu.( učenie = teofánia „Boha nemožno poznať z jeho diela“ )

Nominalisti

.. Ján Roscellinus - tvrdil, že existujú jednotlivé veci a človek iba vymyslel mená týmto
veciam (=univerzálie). Neexistuje napr. belosť - existujú iba biele predmety.
.. Neexistuje koreňovitosť
-existujú iba jednotlivé korene. Zastávajú názor, že univerzálie sú

len mená (v mysli) a vymyslel ich človek. Sú ovplyvnení Aristotelom (nomen =meno).
.. Universália post res - univerzálie sa nachádzajú po veciach (len mená vecí).
.. Predstaviteľom syntetického názoru je Peter Abelard. Každá vec v sebe obsahuje aj niečo

všeobecné - všeobecné pojmy sú priamo obsiahnuté vo veciach.
.. Universália in rébus - univerzálie sú vo veciach.( Ako Aristoteles ) Tento názor „
konceptualizmus “ univerzálie majú sídlo v Bohu a po stvorení v ľudskom rozume.

36



Vrcholná scholastika

.. Na všetkých parížskych univerzitách sa začínajú prednášať Aristotelove diela. Cirkev sa
začala obávať, pretože v Aristotelovi videli hrozbu, protirečil ich novoplatónskemu
mysleniu. Spor vyvrcholil medzi Albertom Veľkým (zástanca Aristotela)
a Bonaventurom (zástanca Platóna). Zmierovateľom sporu sa stal najvýznamnejší
predstaviteľ Tomáš Akvinský jeho filozof = filosofia perennis ( filozofia vekov )

Tomáš Akvinský

.. (1225-1274) - knieža scholastiky. Bol syn grófa z Akvinu. Ako 17-ročný vstúpil do
dominikánskeho rádu, ktorý ho poslal na štúdia do Paríža. Cestou ho zajali bratia, pretože
nesúhlasili so vstupom k dominikánom, ale utiekol im a vyštudoval.( prezývka nemý vôl )

.. V Paríži sa dostal pod vplyv Alberta Veľkého (doctor universalis - vo všetkom sa vyznal,
veľmi obľúbený, všestranný, tvrdil že „ tento nemý vôl raz svojim bučaním zaplní celý svet
“). Po štúdiach pôsobil na pápežskom dvore v Orviete ( Taliansko). Potom prednášal
v Paríži na univerzite teológiu. Dostal prívlastok doctor angelicus - dobrácky učiteľ.
Cestou na Koncil v Lyone zomiera.

.. 1323 - kanonizácia - vyhlásenie za svätého
.. 1879 - jeho učenie tomizmus - sa stalo oficiálnou ideológiou katolíckej cirkvi. V dnešnej
dobe sa používa jeho novelizovaná forma novotomizmus.

Diela

.. najvýznamnejšie dve summy: 1) Summa teologická
2) Summa proti pohanom ( contra gentiles )

.. Komentár k Sentenciám Petra Lombarda, Otázky pojednávajúce o pravde.

.. Základom všetkého je teológia, ktorá nadväzuje na pravdy rozumu, ktoré sú predmetom
filozofie. Zaujímalo ho, čím začína poznanie, nezaujíma ho začiatok v čase, ale to, čo
musíme ako prvé predpokladať pri myslení konkrétnych obsahov.

.. Ideme od zvláštneho ( konkrétneho ) ku všeobecnému a tým najvšeobecnejším je súcno
(všetko to, čo nejakým spôsobom je). Pristupuje k diferencii súcna: najprv je substancia to,
čo existuje samé od seba, potom sú akcidencie - sú javovou podobou substancie,
existujú iba so substanciou. Tomáš Akvinský to nazval substančný model reality.

.. Nad ríšou rozumového poznania existuje ríša zjavenej pravdy. Lebo otázky: 3-jedinosť
Boha, vtelenie Boha, vzkriesenie Boha môžeme prijať iba na základe viery, nie rozumu.
Pravda rozumu je nižšia ako zjavená pravda. ( rozum slúži viere )

.. Je autorom 5 odkazov na Božiu existenciu (nie sú to 100% dôkazy):
a) pohyb - lebo všetko, čo je hýbané, musí mať príčinu, byť niečím hýbané => Boh
b) pôsobiaca príčina - všetko sa deje, niečo na to pôsobí => Boh
c) náhoda a nutnosť ( nevyhnutnosť ) => Boh
d) bytie + stupne bytia - existuje bytie a rôzne druhy bytia => Boh
e) účelové usporiadanie prírody => Boh

.. Jeho učenie je ako 2 posch. Dom ( 1 p. aristotelova filozofia 2 p. Katolícka teológia )

37



Gnozeológia

.. Je empirická => na základe skúseností. Činný rozum tento materiál zo skúsenosti ďalej
utvára.

Etika

.. Cieľom v živote je dosiahnutie nebeskej blaženosti.
.. Zdôrazňuje cnosti, sú 4 (rozumnosť, statočnosť, umiernenosť, spravodlivosť), pridáva 3
kresťanské: viera, nádej, láska

Politika

.. Nadväzuje na Aristotela -človek je zoon politikon - tvor spoločenský, preto je nutné
spoločenské a štátne zriadenie.

.. Veľký počet ľudí má snahu jednať egoisticky a preto je nutný štát - inak by sa spoločnosť
rozpadla. Štát sa stará o všeobecné blaho. Ľudská prirodzenosť potrebuje štát. Pochádza
od Boha. Najlepšia forma štátu je monarchia: dobrý kráľ je pre ríšu to, čo Boh pre svet, čo
duša pre telo. Panovníka má v konaní motivovať nádej na spásu.

.. Zástupca Boha na zemi - pápež. Úloha cirkvi je väčšia ako úloha štátu. Králi musia byť
podriadení pápežovi. Štát je mravná veličina a jeho úlohou je viesť občanov k cnostnému
životu. Predpokladom je mier a blahobyt.

.. 1277 - parížsky biskup Etienne Tempier odsúdil 219 výrokov Aristotela. Arcibiskup
z Cantenbury toto potvrdil. Oddelenie filozofie od teológie.

.. William Occam – predstaviteľ nominalizmu vrcholnej scholastiky. Je autorom myšlienky

o troch princípoch:
1) princíp všemohúcnosti ( pre Boha
)
2) princíp protirečenia ( aj Boh aj človek
)
3) princíp ekonómie ( človek
)
Vytvoril tzv. Occamovu krivku = súvisí s princípom ekonómie, súcna sa nemajú
zmnožovať pokiaľ to nieje nevyhnutné. Treba používaťčo najmenej pojmov, netvoriť nové
pokiaľ to nieje nevyhnutné.

.. Johanes Duns Scotus – vyzdvihoval vôlu nad intelektom.

38



Novoveká filozofia


.. Nové metódy poznávania ( deduktívna, induktívna metóda )
.
.. Rozvoj v dvoch líniách ( racionalizmus, empirizmus )
.
.. Z časovej postupnosti novovekú filozofiu delíme na 3 obdobia:


1)
spor medzi racionalizmom a empirizmom:
empirizmus – pociťovanie a zmyslová skúsenosť je najpodstatnejšie
východisko poznania spoločnosti. Preferujú skúsenosti ( empíria ),
predstavitelia: Berkley, Bacon, Hume;
racionalizmu - zdôrazňujú úlohu rozumu, jediným kritériom pravdy je
rozum, predstavitelia: Descartes, Spinoza, Leibniz.

2)
pokus o spojenie prvkov racionalizmu a empirizmu v osvietenstve:
typické pre 18st., predstavitelia: Voltaire, Rousseau;

3)
úsilie o prekonanie na vyššej úrovni: nemecká klasická filozofia - Kant,
Hegel, Feuerbach, Fichte, Schelling;

.. Nadväzuje na doterajšie filozofické učenia, vychádza najmä z renesančnej filozofie, rozvíja
sa v 17 a 18 st., vrcholí v 19st..

.. V 16. storočí vzniká nový, kapitalistický výrobný spôsob, buržoázia sa mení na samostatnú
triedu ktorá stojí voči feudálnej moci. Nastáva obdobie ranno-buržoáznych revolúcií.

.. Nastávajú aj revolúcie v duchovnom živote. Sú vytvorené priaznivé podmienky pre vedu
a filozofiu. Starí scholastický spôsob myslenia nevyhovoval, ciele novej triedy mohla
realizovať iba nová veda. Nastáva otázka hľadania novej vedeckej metódy skúmania

.. Potrebu vedy bez teológie si uvedomovali aj myslitelia. Kritizovali scholastiku a budovali
objektívnu vedu, snažili sa reálne vysvetlvať problémy života a pomáhať v praxi.

.. Pre filozofiu tohto obdobia je typická jej jednotnosť a plynulosť vývoja.

.. Ovplyvňujú ju dva prechody:

39



1) Činiteľ
a) prechod od feudálneho usporiadania k novému buržoáznemu, či občianskemu

usporiadaniu spoločnosti.
b) Zmeny v sociálno-politických a etických koncepciách.
c) Úvahy o človeku ako občanovi štátu, o jeho slobode.
d) Pri prirodzenom práve vznikajú teórie o vzniku štátu ( spoločenská zmluva ).
e) Základy ľudských práv.

2) Činiteľ
a) Konštituovanie a vývoj novovekej vedy, najmä prírodovedy.
b) Dôraz sa kladie na poznanie, poznanie pre praktické účely.
c) Gnozeológia ( noetika, epistemológia ) – stáva sa kľúčovou teóriou, ideálom

poznania je matematika. Od matematiky nemožno oddeliť filozofiu. Filozofi
boli buď
matematici ( Descartes, Leibnitz, Pascal ) alebo budovali svoju
filozofiu na matematike ( Spinoza )

d)
Matematika = fyzika = mechanika = mechanistický pohľad na svet ( celý
vesmír od atómov po planéty tvorí uzavretý mechanizmus, systém
z nemenných prvkov a ich pohyb určujú zákony klasickej mechaniky. )

e)
Vzniká veda so všeobecnou platnosťou

40



Francis Bacon

.. 1561 - 1626) -postavil vedu na nové základy.
.. Bacon ako dieťa hlásal, že je predurčený k politike.
.. Bol synom strážcu pečatí, napriek tomu mal zlú finančnú situáciu. Svojím úsilím študoval,


ako 14 ročný ukončil štúdia v Cambridgi. Prechodne pobýval v Paríži.
.. Stal sa poslancom parlamentu v Anglicku.
.. Stal sa najvyšším prokurátorom, prvým zástupcom koruny, Lord - kancelárom.
.. Kráľ ho povýšil na baróna z Verulamu.
.. Najprv v intrigách obstal, v roku 1621 bol obvinený, že prijal úplatky a dary, nasledoval

trest - pokuta, musel sa stiahnuť do ústrania.
.. Neskôr sa mu podarilo očistiť, ale na svoje miesto sa už nedostal.
.. Venoval sa vedeckej spisovateľskej činnosti. Vedecká činnosť mu priniesla väčšie

uznanie ako politická kariéra. Z jeho literárnej činnosti dielo Eseje.
.. Do dnešných dní sa vedú polemiky, či Bacon nenapísal Shakespearove drámy.


Učenie

.. Tantum possumus, quantum scimus – toľko môžeme koľko vieme.
.. Na nové vedecké základy sa snažil položiť celé ľudské poznanie, všetko zvedečtiť.
.. Bacon usiloval o veľkú obnovu vied - Istauratio magna.
.. Stanovil si tu 6 krokov:


1) poukázať na príčiny stagnácie vied od úpadku Antiky
2) podať nové rozdelenie vied
3) nájsť novú vedeckú metódu poznania
4) metóda - návrat k vedám
5) popis vynálezov a objavov
6) snažil sa načrtnúť verziu ideálnej budúcej spoločnosti

.. Nie všetky kroky sa mu podarilo dosiahnuť.

Diela

a)
O dôstojnosti a pokroku vied - načrtáva tu príčiny úpadku vied, dáva podnety
k rozvoju jednotlivých vied. Zdôrazňuje, že chýba organizácia vied na medzinárodnom
základe. Zdôrazňuje úlohu filozofie, podľa neho vo filozofii sa vytyčuje cieľ vedeckého
poznania a zároveň sa v nej nachádzajú obecne platné pravdy.

b)
Nová Atlantída - v diele načrtáva obraz budúcej ideálnej spoločnosti. Dôležitú úlohu
majú zohrávať
vedy. Štát nemá byť riadený politikmi, ale najlepšími vedcami. Vedci sa
majú zoskupovať v Šalamúnovom dome (predchodca Akadémie vied). Predmetom
obchodu majú byť
vedecké objavy (svetlo pokroku) a nie tovary, drahé kovy. Každých 12
rokov sa majú najlepší vedci odchádzať do okolitých krajín - aby sa naučili reč, zistili, aké
sú nové vedecké poznatky a po návrate ich prakticky využili.

41



c)
Nové organon - nová metóda, snaží sa hľadať
novú metódu vedeckého poznania. Bacon
vyzdvihuje poznanie, poznanie je sila. Poznanie má korene v prírode, najprv musíme
poznať prírodu a ovládnuť
tú prírodu. Prírodu môžeme prekonať len poslušnosťou, treba
rešpektovať zákony prírody. Keď chceme rešpektovať zákony, musíme ich najprv poznať.
Ak chceme poznať zákony, musíme mať metódu. Je dôležité objavenie správnej metódy.
A tou je induktívna metóda. Pri objavovaní novej metódy musíme urobiť 2 kroky:

1)
negatívny - našu myseľ musíme očistiť od všetkých predsudkov, omylov, pretože
kazia pravdivé poznanie. Existujú 4 predsudky:

a)
idola tribus (omyly ľudského rodu) - vyplývajú z ľudskej
prirodzenosti a to z toho, že človek predpokladá vo veciach
vyšší stupeň usporiadania ako v skutočnosti je. ( človek
má tendenciu všetko komplikovať ) Každý vedec má byť
nedôverčivý voči všetkému, čo je pochopiteľné, ľahké =>
nemá iba prijímať.

b)
idola specus (omyly jaskyne) - vyplývajú priamo
z individuálnej ľudskej povahy. Svoje základy majú vo
výchove. Každý je schopný poznávať iba cez priezor
vlastnej subjektivity danej telesnou konštitúciou,
vzdelaním. Každý človek žije v individuálnej jaskyni - z nej
pozerá na svet => koľko ľudí toľko názorov.

c)
idola fori (omyly trhu) - vyplývajú z nedostatkov v ľudskej
komunikácii. Reč je dôležitá, pretože nie každý si pod tým
istým slovom predstavuje to isté. Aj pravdiví poznatok sa
prenosom deformuje.

d)
idola theatri (omyly divadla) - vznikajú z tradovaných téz
filozofov, ktorí si mysleli, že zobrazujú skutočnosť, hoci sa
ich zobrazenia podobajú skôr divadelným hrám.

.. Je mu cudzia úcta voči predchádzajúcim filozofom.

.. Keď sa nám podarí zbaviť sa omylov, pristúpime k 2 časti:

2) pozitívny - pristupujeme k hľadaniu správnej vedeckej metódy. Metóda
vychádza zo skúseností - je empirická. Táto metóda sa nazýva induktívna metóda
(metóda zažne svetlo a ukazuje cestu k poznaniu).

42



René Descartes

(1596 - 1650)
.. lat. Renatus Cartesius.
.. Narodil sa v starofrancúzskej šľachtickej rodine v Touraine. Študoval v jezuitskom kolégiu

v La Fleche, kde si veľmi obľúbil matematiku a voči ostatným vedám bol veľmi skeptický.

Celé poznanie chcel zmatematizovať.
.. Po skončení štúdií striedal obdobia dobrodružné s obdobiami v ústraní.
.. Zúčastnil sa 30-ročnej vojny (na oboch stranách, bol aj v bitke pri Prahe a obliehania

nových Zámkov ).

.. Descartes mal bojazlivú povahu, bol plachý, telesne chorľavý, preto nepokračoval vo
vojenskej dráhe, ako to chceli rodičia, ale oddal sa filozofii. Z dôvodu plachosti stále menil
svoj pobyt, aby mu ľudia dali pokoj a mohol pracovať. 20 rokov žil v ústraní v Holandsku,
potom opäť cestoval a v roku 1649 ho kráľovná Kristína pozvala do Švédska, kde pod
vplyvom nepriaznivej klímy ochorel a o rok neskôr zomrel.

Prínos

.. Zakladateľ analytickej geometrie, od neho pochádzajú tzv. karteziánske súradnice, vo
fyzike sformuloval prvý zákon zachovania impulzu, skúmal zákonitosti optických javov,
vo fyziológii vnímania je autorom prvého náčrtu reflexného oblúka, celé poznanie sa snažil
zmatematizovať, dôraz kládol na deduktívnu metódu...

Diela

(všetky napísané v Holandsku):
a) Meditácie o prvej filozofii
b) Princípy filozofie
c) Vášne duše
d) Dopisy o ľudskom šťastí
e) Rozprava o metóde -zhrnul v nej zásady svojej metodológie. Tvrdí, že rozum je najvyššia

inštancia poznania - bol racionalista. Svoju metodológiu zhrnul do štyroch pravidiel,
ktoré sa pri poznávaní majú dodržiavať:
1) Za pravdivé budem považovať iba také tvrdenie, ktoré je môjmu rozumu jasné
a zreteľné.
2) Každý skúmaný problém si rozčlením na jednoduchšie časti, ktoré môže

rozum ľahšie kontrolovať.
3) Postupujem od jednoduchších javov k zložitejším.
4) Robím si presný prehľad postupu, aby som na nič nezabudol.

.. Descartes sa snažil vytvoriť systém, ktorý by:

• spĺňal nároky filozofického myslenia,
• bol spojený s vedou,
• bol zbavený autoritárstva.
43



.. Aby mohol realizovať tieto zásady, musel si stanoviť dva základné princípy:

1.
princíp pochybovania (metodická skepsa)
2.
existencia prirodzeného svetla rozumu (existujú hranice, pri ktorých rozum
zistí pravdivosť idey)
.. René Descartes sa rozhodol nájsť aspoň jeden jediný poznatok, ktorý nebude môcť nikto
spochybniť. Aby ho našiel, začal sám spochybňovať všetky možné poznatky. Tak postupne
spochybnil všetky empirické poznatky, matematické výroky, až napokon zistil, že
pochybovať sa dá o všetkom - len pochybnosť je nepochybná. Od tohto základného
poznatku - totiž, že pochybuje - odvodil svoj známy výrok "Myslím, teda som." Tento
metodický postup, pri ktorom cielene spochybňujem všetko, čo sa dá spochybniť, aby som
našiel aspoň jeden nepochybný poznatok sa nazýva metodická skepsa.

.. Poznanie má teda začínať tým, že pochybujeme. Máme pochybovať aj o existencii sveta, aj

o matematike. Proste o všetkom, čo je dané, nič nemáme prijímať za isté.
.. Pochybovať však nemožno o tom, že pochybujeme. Keď pochybujeme, tak vlastne
myslíme, keď myslíme, tak sme, existujeme. K podstate existencie patrí myslenie.
Existovať môžeme, iba ako mysliaca bytosť = sum cogitans (”Myslím, teda som” - ”Cogito
ergo sum”). Metodickou skepsou vylučoval tvrdenia, o ktorých možno pochybovať.

.. Čo je okrem mňa tak jasné a zreteľné? Zo zásady sum cogitans by malo vyplývať, že
človek je jedinou bytosťou na svete. Nie je tomu tak. Druhá bytosť, o ktorej máme istotu,
je Boh. Descartes má tri dôkazy existencie Boha:

.. prvý vyplýva z idey o Bohu, druhý z pojmu Boha, tretí z predstavy dokonalosti.

1.
Odkiaľ máme ideu o Bohu? Idey podľa vzniku sú trojaké: vrodené,
skúsenostné a vytvorené človekom. Ideu o Bohu máme vrodenú.
2.
Je to obnovený Anselmov ontologický dôkaz. Existencia najdokonalejšej
bytosti obsahuje nevyhnutnosť jej bytia.
3.
Z predstavy dokonalosti vyplýva, že Boh je.
.. Boha považuje za večnú, nekonečnú substanciu, ktorá nepotrebuje k svojej existencii nič,
okrem seba samej. Ide o dokonalú substanciu -základ všetkých javov a súvislostí medzi
nimi, od substancie Boha sa dostáva k substanciám odvodeným, nedokonalým, konečným,
teda k veciam. Vec nie je taká ako ju vnímam, ale ako ju jasne a zreteľne myslím.

.. Výsledkom tohto je dualizmus tela a ducha, rozpriestranenosti a nerozpriestranosti.
Duch nesplýva s telom a naopak. Navzájom sa tieto 2 substancie neovplyvňujú. Uznáva
teda dve základné substancie - duchovnú a telesnú = dualista. Hovorí, že existuje bytosť,
ktorá je mysliaca a telesná zároveň = človek.

.. Descartova ontológia je realistická, uznáva bytie, ktoré sa nachádza mimo subjektu a je od
neho nezávislé.

44



Fyzika a náuka o človeku

.. Predmetom fyziky je telo s jeho vlastnosťami.

.. Podstatným znakom tela je priestorovosť. Niet tela bez priestorovosti, niet priestorovosti
bez tela – hmoty. Priestor dostáva od hmoty vyplnenosť, hmota od priestoru
neobmedzenosť.

.. Ľudské telo je stroj, proti ktorému stojí ľudský duch. Tak ako hodinár zostaví hodiny
z koliesok tak, že sa pohybujú a nepotrebujú ďalší hodinárov zásah, tak aj Boh zostavil
telo ako stroj.

.. Príčinou smrti je pokazenie sa dôležitej súčiastky stroja – tela. Mŕtvola sú polámané
hodiny.

.. Obyčajne sa myslí, že smrť je oddelenie sa duše od tela (Platón). Podľa Descarta duša
uniká následkom smrti. Najprv sa pokazia hodiny a potom duša, a duša, keď už nemá
nástroj, uniká. Duša je hudobník, telo hudobný nástroj. Ani narodenie, život nevzniká
spojením duše a tela. Tak ako sa duša oddelí až po smrti, a nie pri smrti, tak aj pri vniknutí
do tela duša už predpokladá živé telo.

.. Mozog je sprostredkovateľom medzi dušou a telom.
.. Na Slovensku učenie Descarta šírili: Vavrinec Tapolcsáni, Valentín Kéri, Michal Lipsicz,
Andrej Jaslinský, Martin Szetiványi, Ján Ivančič.

45



Benedictus (Baruch) Spinoza

.. (1632 - 1677)
.. Predstaviteľ novovekého racionalizmu
.. Pochádzal zo španielskej židovskej rodiny, študoval v Amsterdame – zaujala ho najmä

Biblia a stredoveká židovská filozofia. V Amsterdame sa zoznámil aj s učením Descarta
a Bruna. Odcudzil sa židovskej obci, hoci otec z neho chcel mať rabína. Z obce ho vyhnali
(exkomunikovali), žil potom v rôznych mestách, živil sa brúsením šošoviek. Brúsenie
zhoršilo jeho pľúcnu chorobu (rakovina) a ako 44-ročný zomiera.

Diela

a)
Teologicko-politický traktát -Postatou všetkých súcien je pud sebazáchovy, aby sme ho
mohli uskutočňovať je potreba dobra a cností. Pud sebazáchovy podporuje dobro a cnosti prirodzené
právo každého človeka ( ”Konať podľa našich cností, nie je nič iné, ako konať
podľa zákonov našej prirodzenosti“). Človek je jednak bytosť rozumná, jednak bytosť
ovládaná afektami, vášňami. Proti afektom je ťažké bojovať, afekt môže byť prekonaný iba
iným afektom a to afektom silnejším a opačným. Rozum, keď chce prekonať afekty, musí
sa stať sám afektom a to silnejším a opačným. Absolútne zlo nie je, je iba menej dobra.

b)
Etika - napísané ťažkým spôsobom používaným v geometrii Je to filologická a historická
kritika textov starého zákona, Biblia ako kniha je napísaná pre všetkých. Jazyk Biblie je
preto upravený pre jednoduchý ľud. Filozof však v Biblii musí vidieť 2 stránky:

1)
povrch - určený pre ľud, uspokojuje potreby náboženstva

2)
pre filozofov, ktorí v Biblii nachádzajú večné a nemenné zákony prírody a myšlienky
duchovných otcov národov. Spinoza v Ježišovi Kristovi nevidel božieho syna, ale
najväčšieho a najušľachtilejšieho zo všetkých ľudí.

.. Bol zástancom racionalizmu. Jeho učenie sa zakladá na riešení dvoch problémov:

1)
racionálna teória poznania - východiskom poznania sú idey, ktoré sú nám dané
tzv. racionálnou intuíciou. Táto intuícia sa opiera o vyšší rozum – intellectus, ktorý
presahuje bežné ”ratio”. Racionálnou intuíciou údajne uchopujeme základné pravdy
(napr. matematické axiómy). V konkrétnom procese poznania narábame tak so
skúsenosťou, ktorá zhromažďuje materiál poznania, ako aj s vyššími racionálnymi
a intelektuálnymi postupmi. Tieto sú dominantné, a tak hlavnou metódou poznania
je dedukcia.

2) vysvetlenie pojmu substancie - súhrn všetkých súcien. V chápaní substancie sa
dopracúva k monistickému stanovisku. Existuje iba jediná substancia – Boh, čiže
príroda. Boha stotožňuje s prírodou – panteizmus, podobne ako v renesancii G.
Bruno (Deus sive substancia, Deus sive natura). Substancia je nekonečná,
jednoduchá, nedeliteľná a zároveň je príčinou seba samej (causa sui). Ako
nekonečná substancia má aj nekonečné množstvo vlastností -atribúty. My z nich
poznáme iba dva: myslenie a rozpriestranenosť. Substancia s atribútmi sa v našom
svete prejavuje prostredníctvom modov. Modus je spôsob existencie substancie, t.j.

46



jej prejavovanie sa v našom svete. Vo svete javov (modálny svet) existuje prísny
determizmus - podmienenosť jedného javu iným ( štvorčekový papier - jedna kocka
je podmienená tou druhou). Celý svet je rozumne usporiadaný, pretože je vyjadrením
substancie. Keďže všetko je vyjadrením substancie, je aj rozumné, a teda nevyhnutné.
Všade vládne usporiadanosť, v prírode vládnu zákony, ktoré chápe
v mechanistickom duchu. Náhoda objektívne neexistuje, ak ju konštatujeme, je to
výraz našej neznalosti, omylu. Sloboda spočíva tiež v pochopení nevyhnutnosti
(stotožnenie sa s racionalitou samotného bytia).

.. Výrok: ” Usporiadanie a vzájomná súvislosť
ideí sú rovnaké ako usporiadanie
a vzájomná súvislosť vecí. ”

.. Spinoza formuluje myšlienku paralelizmu hmotných a duševných procesov.

.. V spoločensko-politických názoroch nadviazal na Hobbesovu koncepciu ”prirodzeného”
stavu ľudstva. Za najdokonalejšiu formu štátu považuje demokraciu - v nej majú ľudia
pocit, akoby žili podľa vlastnej vôle.

Gottried Wilhelm Leibniz

47



.. (1646 – 1716
.. zakladateľ nemeckej novovekej filozofie (racionalizmus)
.. Skoro osirel, ako 15-ročný sa dostal na univerzitu, ktorú ako 20-ročný ukončil - získal

doktorát. Venoval sa histórii, právu, politike, filozofii, matematike, literatúre, viedol
rozsiahlu korešpondenciu s vedcami z celej Európy, inicioval založenie Berlínskej
akadémie vied, zaslúžil sa aj o vznik Akadémie vied v Petrohrade. Značnú časť života
strávil ako knihovník a dvorný historik hannoverského kniežaťa.

.. Kvôli politickým názorom mal veľa nepriateľov, dokonca sa musel stiahnuť do ústrania.
Zomrel osamotený.

Diela

a) Monadológia
b) Teodicea
c) Nové eseje o ľudskom rozume - polemický spis proti Johnovi Lockeovi. John Locke

hovoril, že ”nič nie je v rozume, čo by predtým nebolo v zmysloch” (John Locke bol
empirik - celé poznanie pochádza zo zmyslov, skúseností). Leibniz s tým nesúhlasil a jeho
názor dopĺňa ”okrem rozumu samého”. Inými slovami, rozum disponuje takými
schopnosťami, ktoré nemožno vysvetliťči odvodiť zo skúsenosti. Z toho vychádza aj

Leibnizova koncepcia dvoch druhov právd:

a)
pravdy rozumu, t.j. analytické vety typu matematických výrokov, ktoré
majú apriórny (predskúsenostný) charakter a sú východiskom
deduktívnych postupov

b)
pravdy faktu - výroky založené na skúsenosti. Sú príznačné pre
prírodovedecké poznanie, dotýkajú sa iba nášho sveta, nie bytia
všeobecne, nemajú univerzálnu platnosť, sú iba pravdepodobné .

Učenie

3 základné témy: učenie o monádach
učenie o predurčenej harmónii
teodicea
.. Učenie o monádach: Leibniz nesúhlasí s Déscartom (dualizmus), ani so Spinozom
(monizmus), ale tvrdí, že existuje nekonečne mnoho podstát => pluralizmus.
.. Základné jednotky bytia sú monády. Monáda je sama o sebe substanciou. Monád je
nekonečne veľa, navzájom sa odlišujú, ale neovplyvňujú sa. Neovplyvňujú sa preto,
lebo nemajú okná. Hovorí, že sú to body, silové centrá.
.. Monády majú duchovný charakter. Sú oduševnené. Ich základné vlastnosti sú
pociťovanie a pudenie. Tvrdí, že neexistujú dve rovnaké monády tak, ako neexistujú dva
úplne rovnaké listy na strome, preto aj svet je rozdielny.

.. Urobil aj hierarchiu monád (od najnižších po najvyššie):

48



a) temné monády - najnižšie monády, sú podstatou neorganických telies, majú
minimálnu schopnosť pociťovania, vnímania.
b) hmlisté monády - vyšší stupeň, sú základom rastlinného a živočíšneho tela - majú
schopnosť spájať pocity a vnemy.
c) jasné monády - sú to ľudské duše, schopné logicky myslieť a chápať, je im vlastná
apercepcia, sebauvedomovanie.
d) absolútne jasná monáda – monáda monád = Boh.

.. V každom type existuje veľmi veľa monád, tie sa navzájom odlišujú. Dve za sebou
nasledujúce monády sa však odlišujú nepatrne => tvrdí, že príroda nerobí skoky. Dve
navzájom vzdialené monády - veľké rozdiely.

.. Monáda sama o sebe nie je telesom, aj keď iným monádam sa tak môže javiť. Telesá sú
vonkajším prejavom monád.

.. Učenie o predurčenej harmónii: Každá monáda bola stvorená tak, že napĺňa účel v rámci
predurčenej harmónie, ktorá je daná Bohom.

.. Boh do sveta ďalej zasahovať nemusí. Monády boli v Božom ume ako možnosti od
večnosti a stvorením vesmíra sa stali skutočnými.

.. Ako jednotlivé nie sú dokonalé,dohromady tvoria harmonické dokonalé Božie dielo.
Vzájomné pôsobenie medzi telom a dušou nie je potrebné, tak ako medzi dvomi
hodinkami, lebo ich robil jeden majster. Hodinky idú rovnako, lebo ich tak zostavil
hodinár, aj Boh od večnosti zreguloval monády tak, že spolu harmonicky splývajú.

.. Teodicea: Leibniz tvrdí, že ”Boh stvoril najlepší zo všetkých svetov”, napriek tomu, že
v ňom jestvuje zlo, utrpenie, nespravodlivosť, nešťastie a pod. Keby nebolo zlo, nemali by
sme predstavu dobra, a tak by sme sa oň ani neusilovali. Hovoril, že svet, ktorý Boh
stvoril, je konečný. Svet je nedokonalý, keby bol dokonalý, tak by nemusel byť stvorený.
V konečnosti je príčina zla. Leibniz rozoznáva tri triedy zla:
a) metafyzické = obmedzenosť. Je nevyhnutné, lebo stvorenú bytosť si nemôžeme
predstaviť bez obmedzenosti. Nemôžu byť samí bohovia, samé dokonalé bytosti.
Dokonalý je iba Boh. Ostatné bytosti sú viac alebo menej obmedzené.
b) fyzické zlo – útrapy, bieda, choroby...ospravedlnené sú tým, že slúžia dobru. Mnohé
zlo je preto, aby odvrátilo ešte väčšie zlo (zdravie si len vtedy budeme vedieť vážiť,
keď sme prekonali chorobu). Kto trpí, nech sa skúma a nerepce proti Bohu.
c) etické zlo – ako bytosť nemôže byť dokonalá, tak nemôže byť dokonalá ani
v mravnej oblasti. Nie sú úplne zlí a úplne dobrí ľudia. Sú len ľudia na rôznych
stupňoch mravného dobra.

.. Na Leibniza nadviazal a jeho spisy usporiadal Christian Wolff.

.. Na Slovensku učenie Leibniza šírili: Matej Bel, Ján Karlovský, Štefan Fábry, Augustín
Doležal (Pamětné celému světu tragoedii - opiera sa o Leibnizovu ontológiu).

49



Thomas Hobbes

(1588 - 1679)

.. Informatívne na maturitu netreba
.. Sociálna filozofia
.. Syn dedinského farára
.. Venoval sa teoreticko-poznávacej problematike - zaujal tu stanovisko medzi empirizmom

a racionalizmom. Uznáva zmyslový pôvod poznania, ale zdôrazňuje význam abstrakcie len
o ňu sa môže opierať vedecké poznanie.

.. Bol ovplyvnený scholastikou. Varuje však pred zneužívaním abstrakcie - abstrakcie sú iba
”mená”, reálne jestvujú len jednotlivé veci. Je tvorcom prvého mechanickomaterialistického
systému.

Diela

Základy filozofie - pozostáva z troch častí: a) O telese
b) O človeku
c) O občanovi

.. Vychádza zo základného pojmu ”teleso”. Telesom môže byť aj štát. Vzájomné pôsobenie
medzi ”telesami” chápe z hľadiska mechanistického materializmu, ich interakcie sa riadia
zákonmi mechaniky.

.. Zaoberal sa riešením sporu medzi pojmami ako prirodzený stav a občiansky stav.

.. Leviathan - poukazuje na možné hrozby zo strany štát = počiatok nového prístupu
k spoločnosti. Štát nazýva ”umelým telesom”. Bol zástancom absolutistickej monarchie.
Tvrdil, že ľudia sa na základe spoločenskej zmluvy majú vzdaťčasti svojej suverenity
v prospech štátu. Štát je potrebný, keby nebol, tak by sa ”človek človeku stal
vlkom”(homo homini lupus). K tomu, aby sa ľudia vzdali absolútnej slobody, ich vedie pud
sebazáchovy.

50



John Locke

(1632 - 1704)

.. študoval teológiu, no za kňaza sa vysvätiť nedal a pokračoval v štúdiu prírodných vied
(najmä chémie) a medicíny

Gnozeológia

.. Dielo Úvahy o ľudskom rozume (1690) – skúma v ňom rozum a podstatu ľudského
poznania. Podáva jeho psychologickú a noetickú analýzu a sám sa nazýva kritikom
ľudského poznania. Na jednej strane vychádzal z Baconovho empirizmu, Hobbesovho
senzualizmu a na druhej strane z averzie voči Descartovi. Descartes totiž prijal názor, že
idey sú vrodené. Locke tvrdí, že vrodené idey nie sú, lebo keby boli, boli u všetkých
ľudí, aj divochov i detí, rovnaké. Nie sú na poli logicko-noetickom, ani na morálnom, lebo
jeden uznáva za dobré to, iný zase niečo iné. Niet ich ani na poli náboženskom, lebo sú aj

 ateisti.

.. Kde je prameňľudského poznania, keď niet vrodených ideí? V skúsenosti. Jeho učenie
teda vychádza z empirikov, vychádza z analýzy faktu vedomia. Tvrdí, že obsah vedomia
tvoria idey, ktoré pochádzajú zo skúseností.

.. Zásadný nesúhlas s Descartovou teóriou vrodených ideí vyjadril John Locke známou
vetou: ”Nič nie je v rozume, čo by predtým nebolo v zmysloch“ (Nihil est in
intellectu, quod non prius fuerit in sensu).

.. Hovoril, že naše vedomie je pri narodení tabula rasa (nepopísaná doska, biely papier) skúsenosť
do neho vrýva znaky - idey. Locke sa nezaoberá skúmaním konkrétnych vecí,
ale sa zaoberá ideami o nich.

.. Podľa pôvodu rozlišuje idey:
1) zmyslové vnemy - tie, ktoré pochádzajú zo styku našich zmyslov s vonkajším
svetom (výsledkom sú pocity - sensation)
2) reflexie - tie, ktoré pochádzajú zo skúmania našich duševných aktov

.. Z týchto dvoch skúseností vzniká a buduje sa duševný život (prirovnáva ich k dvom
oknám, ktorými jedno za druhým vnikajú elementy skúsenosti do tmavej komory života).
.. Výsledkom reflexií sú predstavy, idey. Idey podľa zloženia rozlišuje:

a)
jednoduché -pochádzajú priamo zo zmyslového poznávania. Pri jednoduchých si
uvedomujeme pasívne zmyslové dojmy – sú to písmená, z ktorých sa skladá reč
poznania. Také sú napr. farba, zvuk, chuť, čuch, atď. Sú len pre nás, subjektívne,
napr. chuť jablka existuje len pre toho, kto ho ochutnáva.

b)
zložené - vznikajú kombinačnými a rekombinančnými schopnosťami rozumu. Týchto
je mnoho, ale možno ich rozdeliť do troch hlavných skupín: substancie, relácie
a mody.

51



.. Najdôležitejšie sú substančné, ktoré vyjadrujú, že voľačo je samo v sebe a jeho vlastnosti
nevieme určiť. Substančné je, čo trvá, nedá sa poznať a vedieť. Preto na otázku, čo je
substancia, odpovedá: nescio quid est substancia – neviem, čo je substancia.

.. Relácie sú komplexné idey, ktoré predstavujú vzťah substancií, rozdielnosť, totožnosť,
atď.

.. Mody sú stavy nositeľa substancie, o sebe neexistujú, napr. farba, priestor a čas.

.. Ďalej rozlišuje idey podľa ”kvality”:

a)
primárne kvality - rozmer, tvar, pohyb, vôňa…

b)
sekundárne kvality - nemôžeme ich pripísať
veciam samým, pretože vznikajú až
v procese vnímania.

.. Locke ďalej skúma hodnotu poznania. Vnímaním nadobudnuté poznanie nazýva
a) zmyslové -svet poznávame na základe skúseností (senzualizmus - dôveruje pocitom,
zmyslom).

b) Istejšie je ďalšie poznanie, ktoré nazval demonštratívne – dokázané, aké máme o tom, čo
nemôžeme vnímať zmyslami, ale jeho pravdivosť môžeme dokázať rozumom, napr.
v matematike (nejaké idey vyvodzujeme z iných poznatkov).

c) Najvyšší stupeň poznania je poznanie intuitívne – nazeracie, ktoré je bezprostredné, takže
v ňom splýva poznávajúci a poznávané. Také môžeme mať
o vlastnom bytí (vzťah medzi
dvomi ideami).

.. Locke sa zaoberá aj problémom rozsahu poznania. Konštatuje, že rozsah poznania je
omnoho menší ako nepoznania, nevedenia. Poznanie siaha potiaľ, pokiaľ siahajú naše
predstavy. O mnohých veciach nemáme predstavy, nevieme o nich, ale zároveň nemôžeme
povedať, že nie sú. Len o tom vieme, o čom máme predstavu, lebo predmetom vedenia,
poznania nie sú veci, ale predstavy o nich. O niektorých veciach máme len kusé, nevecné,
nejasné predstavy. Podľa toho vedenie možno rozšíriť dvojakým spôsobom: buď získať
nové predstavy skúsenosťou, alebo existujúce nejasné urobiť jasnejšími. Pravé poznanie je
ako jasný deň, nevedenie ako tmavá noc, a medzi jasným dňom istého poznania a tmavou
nocou nevedenia sú aj sprostredkujúce stupne, šero pravdepodobnosti – domnienky, na
druhrj strane šero viery.

.. Zaoberal sa aj problematikou prenášania ideí prostredníctvom slov. Slová idey zastupujú,
spájajú sa s nimi. Slovo, ktoré nie je kryté ideou je prázdne. Locke odmieta poznanie
a priori.

.. V súvislosti s gnozeológiou vzniká Lockovi problém s vierou. Viera je považovanie
niečoho za pravdivé, čo sa neopiera ani o zmyslové vnímanie, ani o demonštratívne dôvody
rozumu, ale o vnútorné, intuitívne svedectvo človeka. Hranice medzi vierou a rozumom
možno stanoviť trojakým spôsobom, lebo vo viere môže byť:

1.
čo je rozumu primerané
2.
čo ho presahuje
3.
čo mu odporuje.
.. Čo je rozumu primerané, čo môžeme vnímať zmyslami alebo demonštratívne dokázať,
patrí do vedy. Naproti tomu pravé náboženstvo obsahuje to, čo rozum presahuje, ale mu
neodporuje. Viera, že Boh je, rozum síce presahuje, ale nie je proti rozumu, lebo Boha ani
dokázať, ani vyvrátiť nemožno.

52



.. Pri našej konečnosti nemôžeme mať
rozumový dôkaz o Bohu, matematicky ho tiež
dokázať nemôžeme a nemáme o ňom ani vrodené idey. Keby idea Boha bola v nás
vrodená, ako myslí Descartes, tak by ju každý musel mať, každý by musel mať o Bohu
rovnakú predstavu a tej niet. K predstave Boha prichádzame teda skúsenosťou, keď
stupňujeme dobré vlastnosti až po dokonalosť, a to je Boh. Či však taká dokonalá bytosť
naozaj existuje, k tomu prichádzame len pomocou zákona príčinnosti, ako k príčine sveta.
Teda logickým usudzovaním prichádzame k tomu, že Boh je a je príčinou všetkého.

.. Boh stvoril všetko, stvoril aj Adama, ktorý sa mohol stať nesmrteľným, ale zhrešil, stratil
nesmrteľnosť, raj, blaženosť. Toto je nad ľudský rozum. Sme smrteľní, lebo po Adamovi
dedíme smrteľnosť. Nededíme však stav, že by sme neboli schopní nehrešiť. To nemožno
prijať. Nemožno však prijať ani to, že by nás Boh za Adama trestal, odsúdil, lebo Adam
zhrešil a my nie. Boh poslal Krista, ktorý opäť priniesol nesmrteľnosť na svet. Túto
dosiahneme pri vzkriesení. Avšak podmienkou toho je viera a primeraný život. Podstata
náboženstva nie je vo vieroučných článkoch, ani v obradoch. Treba skúmať vôľu Božiu,
keď zhrešíme, kajať sa a tak sa očisťovať, to znamená rozumnosť kresťanstva.

.. Bol deista - Boh je stvoriteľ, hýbateľ, dal svetu zákony, ďalej do sveta nezasahuje.

Názory na štát

.. Štát je svetský ústav, ktorý sa má starať o blaho jednotlivcov na zemi, cirkev je nebeská

ustanovizeň, ktorá sa má starať o večnú blaženosť, a preto cirkev a štát treba odlúčiť.
.. Štát je výsledkom spoločenskej zmluvy, výsledkom dohody medzi ľuďmi.
.. Človek sa nezdružuje s ostatnými preto, že je vlkom (homo homini lupus), ako tvrdil

Hobbes, ale z vrodenej spoločenskosti, ako hovoril Aristoteles. Združil sa preto, aby si
spojením zadovážil, čo si sám zadovážiť nemôže. Hovorí, že ľudia sú si rovní, všetci majú
prirodzené práva, ktoré sú neodňateľné. Ľudia na základe dohody sa časti týchto
prirodzených práv vzdávajú v prospech celku - štátu. Štát má za úlohu chrániť tieto práva.
Štát teda prevzal prirodzené právo človeka nie preto, aby nad jednolivcom absolutisticky
vládol, ale aby jeho práva chránil. Nie vladár má má zvrchované právo, ale súhrn
jednotlivcov, občianstvo, národ. Toto právo vykonáva národ volením zástupcov do
parlamentu alebo hlasovaním ľudu. Keďže takto každý jednotlivec je účastníkom
zákonodarstva v parlamente, musí sa prijatým zákonom prispôsobiť. Kto sa nechce, musí
byť donútený zákonom. Panovník je zodpovedný ľudu. Má mať iba takú moc, akú mu ľud
dá. Panovník, ktorý nerešpektuje prirodzené práva, stráca svoje.

.. John Locke je autor deľby štátnej moci:
a) zákonodarná
b) výkonná – musí byť odlúčená od zákonodarnej, aj vláda, aj panovník sa

musia podriadiť zákonu
c) federatívna – tá sa neskôr spresnila ako súdna moc
.. 1669 -autor ústavy Karolíny, táto ústava sa však nerealizovala a preto jej nepripadá
prvenstvo.
Diela: Dve rozpravy o vláde
Listy o tolerancii (Listy o znášanlivosti)
.. črtajú sa tu už princípy novovekého liberalizmu

53



George Berkeley

(1685 - 1753)

.. Ďalší predstaviteľ novovekej empirickej filozofie, v rámci ontológie reprezentuje
idealizmus

.. Teológ, profesor teológie, biskup anglikánskej cirkvi v Írsku

.. Chcel vyvrátiť materializmus (aj deizmus), dokázať jeho teoretickú neobhájiteľnosť
a praktickú škodlivosť. Základ pre svoju argumentáciu čerpá práve v empirizme.
Berkeley hovorí, že materializmus sa dá najúčinnejšie vyvrátiť tak, že preukážeme
neudržateľnosť jeho základného pojmu - pojmu hmota. Keďže ide o všeobecný
pojem, treba spochybniť opodstatnenosť akýchkoľvek všeobecných pojmov. Proti
všeobecným pojmom, najmä proti pojmu hmota, útočí z pozície dôsledného nominalizmu:
keďže zmyslami sa zmocňujeme len jednotlivého, všeobecné pojmy nemajú ekvivalent
v zmyslovej skúsenosti. Vzťahuje sa to aj na také pojmy, ako je pojem trojuholníka.
Trojuholník „ako taký“, osebe nejestvuje, jestvujú len konkrétne trojuholníky (pravouhlý,
rovnostranný...).

.. Čím vyššia je abstrakcia, tým menej je spoľahlivá. Pojem hmota je natoľko všeobecný
a abstraktný, že mu v skúsenosti nič
nezodpovedá. Preto nemá zmysel ani tento pojem, ani
na ňom postavená materialistická filozofia.

.. Berkeley vystupuje proti Lockovi a jeho ”primárnym kvalitám”. Berkeley dokazuje, že
všetky kvality sú sekundárne a celý obsah nášho vedomia je založený na skúsenosti, ktorá
je vždy individuálna, subjektívna, podmienená empíriou.

.. Ak hovoríme o veciach, vždy máme na mysli iba obsahy nášho vedomia, idey, ktoré ho
tvoria. Nemá zmysel hovoriť o niečom mimo nášho vedomia.
”Byť znamená byť vnímaný (esse est percipi)” – základná téza Berkeleyho filozofie.
Takúto filozofiu nazývame solipsizmus (solus - jediný, ipse - sám) = názor, pokladajúci subjekt
("ja") a jeho zážitky za jedinú skutočnosť, a všetko ostatné len za jeho predstavy.

.. Je to jeden z logicky možných vyústení empirizmu. Solipsizmus je Berkeleyho prostriedok
na boj proti materializmu. Hovorí, že všetky paradoxy solipsizmu sa odstránia uznaním
Boha ako ”univerzálneho Vnímateľa”, t.j. Boha, ktorý do vedomia každého z indivíduí
vkladá rovnaké idey, a tým zaručuje existenciu vonkajšieho sveta, ako aj ostatných ľudí.

.. dielo : Rozprava o základoch ľudského poznania.
„Niektoré pravdy sú také blízke a samozrejmé duchu, že stačí otvoriť oči a uvidíme ich. Za
takú považujem tú dôležitú pravdu, že všetko na nebi i na zemi, všetka tá nebeská klenba
a výbava pozemská, skrátka všetky tie telesá, z ktorých sa skladá náš rozsiahly vesmír,
neexistujú vôbec mimo ducha; že ich bytie (esse) rovná sa vnímaniu (percipi), že teda pokiaľ
nie sú mnou skutočne vnímané alebo neexistujú v mojej mysli alebo v mysli ktoréhokoľvek
stvoreného ducha, nutne buď vôbec neexistujú, alebo existujú v mysli nejakého večného
ducha: lebo ak prisúdime ktorejkoľvek ich časti existenciu, nezávislú na duchu, povedie to len
k absurdnostiam.“

Uvedený text je súčasťou Berkeleyho pokusu o vyvrátenie materializmu. Tvrdil, že materializmus
je teoreticky neobhájiteľný, pretože sa zakladá na pochybnom pojme – pojme hmoty

54



David Hume

(1711 - 1776)

.. Informatívne netreba na maturitu
.. Knihovník, nedoštudoval právo, kvôli záujmu o filozofiu
.. Bol ovplyvnený Lockom (jeho epistemológiou), Berkeleym, osvietencami
.. Stal sa jedným z najvýznamnejších osvietencov v Anglicku
.. skúsenosť
pokladal za prvotný, bezprostredný materiál nášho vedomia. Naše vedomie

disponuje určitým množstvom impresií (dojmov), na základe ktorých si buduje svoje idey,
tvoriace skúsenostnú bázu pre všetky ďalšie myšlienkové operácie. Skúsenosť v podobe
impresií a ideí je spoľahlivým základom nášho poznania, sama osebe však svet mimo nášho
vedomia ani nezdôvodňuje, ani ho nevyvracia. Hume nepodmieňuje existenciu sveta naším
vedomím. Proti Berkeleymu solipsizmu stavia agnosticizmus, podľa ktorého nemožno
rozhodnúť o existencii či neexistencii sveta mimo nášho vedomia.

.. Veda je opodstatnená do takej miery, do akej spracúva empirické dáta, nemá však
možnosť preniknúť k úplnej podstate. Hume využíva Lockovu teóriu asociácií. Veda
usporadúva a spája javy na základe troch druhov asociácií: princípov podobnosti,
susedstva (priestorového či časového), a najmä príčinnosti. Humovo učenie o kauzalite
malo veľký význam v ďalšom vývine filozofie.

.. Podľa Huma je cesta k ”podstate” zakázaná. Orientuje sa na matematické poznanie sveta.
Tieto postupy sú dôležité pre teoretickú filozofiu, v praktickom živote sa riadime zdravým
rozumom.

.. Odmietol zjavené náboženstvo, nepripúšťal možnosť zázrakov. Mysliaci človek, aby
konal mravne, nepotrebuje náboženstvo. Človek sa má pri svojom konaní riadiť
vlastným svedomím. Hume však nesmeroval k ateizmu, hoci jeho názor na Boha bol
agnosticko-deistický. Svoje etické učenie založil na myšlienke, že podnetom nášho konania
nie je rozum, ale vášne a úsilie o úžitok (počiatky utilitarizmu).

55



Osvietenstvo


.. Myšlienky osvietenstva sa v západoeurópskej filozofii začali šíriť už v 17.storočí. Širokým
myšlienkovým prúdom sa osvietenstvo stáva až v 18.storočí.

.. Pôvodne vzniklo v Anglicku. Osvietenci vo svojich názoroch neboli jednotní a predsa sa
ich myšlienky rozšírili z Anglicka, Holandska do celej Európy a prenikli aj na americký
kontinent (ovplyvnili učenie Paina, Jeffersona, Franklina).

.. Šírením ideí dobra a spravodlivosti, pomocou vedeckých poznatkov chceli zmeniť
nedostatky spoločnosti. Snažili sa zmeniť mravy a politiku spoločnosti šírením osvety,
vzdelania, výchovou, reformami. Vo využití moci poznania videli zdroj zmeny
a nápravy spoločenských pomerov, zdokonalenia morálky i človeka. Išlo
teda o projekt nápravy spoločenských pomerov založený na využití moci poznania.

.. Podľa Kanta je osvietenstvo „ vykročením človeka z nesvojprávnosti zavinenej ním
samotným“, pričom nesvojprávnosť, nedospelosťčloveka chápe ako jeho
neschopnosť používať rozum bez cudzej pomoci.

.. Osvietenstvo zdôrazňovalo význam rozumu, avšak už nie v úzko racionalistickom zmysle
vykonštruovaných filozofických systémov, ale v jeho širokom využití.
.. Vychádzali z racionalizmu aj empirizmu, a opierali sa o mechaniku – aj v tomto období
bol rozšírený mechanistický pohľad na svet, ktorý sa snažili rozložiť na jednotlivé časti.
.. Vo vzťahu k náboženstvu prevládal deizmus.

Osvietenstvo v Anglicku

.. Zdrojom boli sociálno-politické názory a filozofia Johna Locka a ďalších empirikov
.. Znaky osvietenstva v Anglicku:
a) deizmus - Boh - stvoriteľ, prvý hýbateľ, ďalej do vývoja nezasahuje, žiadne zázraky
neexistujú
b) kritika tradičného náboženstva - David Humme, dielo -Prirodzené dejiny
náboženstva
c) požiadavka náboženskej tolerancie - hlásali náboženskú toleranciu, dielo Johna

Locka - Listy o tolerancii
.. Anglickí osvietenci boli menší radikáli ako francúzski osvietenci, diela písali po latinsky.
.. Predstavitelia:

1) John Toland - uznával večnosť a nestvoriteľnosť
hmoty, pohyb považoval za jej
imanentnú vlastnosť (neodlučiteľnú), rešpektoval ideu Boha ako najvyššieho
rozumu.

2) David Hartley - na základe asocianizmu sa snažil vysvetliť mnohé psychické javy.
V jeho učení vidíme náznaky budovania psychológie ako vedy.

3)
Anthony of Staftesbury - venoval sa hlavne mravným otázkam. Napísal
trojzväzkové dielo Charakteristika ľudí, názorov a čias.Za základ mravnosti
nepovažoval úžitok, ale mravný cit a náboženstvo vzniká uvedomovaním si
mravného citu. Vo vzťahu k morálke je náboženstvo sekundárne, ale je pre ňu
nevyhnutné. Vo svojom živote máme zladiť egoizmus s altruizmom (sebaobetovanie
sa, rozdávanie sa pre druhých, nezištná starostlivosť o iných). Máme nájsť stred
medzi 2 krajnosťami.

56



Francúzske osvietenstvo

.. Vo Francúzsku sa najviac rozšírilo v 18.storočí. Predpoklady pre rozšírenie vytváralo v 17.
st. hnutie libertínov - voľnomyšlienkárov. Títo kritizovali sväté pravdy náboženstva,
ironizovali a znevažovali despotickú vládu a autority vôbec. Osvietenci pochádzali zo
širokých vrstiev obyvateľstva.

.. Boli to však najmä príslušníci mladej buržoázie, ktorí si osvojili nového ducha, dobu
chápali ako „epochálny zlom“ a verili, že svet sa musí zmeniť. Boli presvedčení, že
politickú despociu, sociálnu nespravodlivosť a moc cirkvi možno odstrániť najmä
rozvojom vedy a jej využívaním, šírením osvety, zvyšovaním všeobecnej vzdelanosti
a kultúrnosti širokých vrstiev a reformami, ktoré by uskutočňovali osvietení a vzdelaní
panovníci.

.. Francúzi boli radikálnejší. Ich činnosť bola zameraná proti scholastike, cirkvi,
náboženským dogmám a poverám, proti despotickej vláde. Svoje učenia viac
popularizovali, diela už písali v bežnej, hovorovej reči, nie po latinsky. Vydávali
encyklopédie a slovníky, napr. Encyklopédiu, čiže racionálny slovník vied, umení
a remesiel - vychádzala od roku 1751 do r. 1780 (vyšlo 28 zväzkov).

.. Predstavitelia:
1) Pierre Bayle – zakladateľ fr. osvietenstva
2) Charels Louis de Montesquieu
3) Francois Marie Arouet – Voltaire
4) Jean Jacques Rousseau
5) Denis Diderot
6) Iní


57



Charles Louis de Montesquieu

(1689 – 1755)
.. Bol mysliteľom a politikom ( označovaný je aj ako filozofujúci historik)
.. Zaoberal sa problematikou teórie štátu, politickej moci, jej rozdelenia a práva
.. diela: Perzské listy, Anglická sloboda, O duchu zákonov, Úvahy o príčinách veľkosti
a úpadku Rimanov
.. V dielach hlása požiadavku náboženskej tolerancie, hoci vo všeobecnosti kritizuje cirkev
a teológiu. Náboženstvo zohráva dôležitú úlohu pri upevňovaní mravov.

.. Perzské listy – hovorí v nich o relativite hodnôt a kultúr a z nej vyplývajúcu nevyhnutnosť
občianskej i náboženskej tolerancie.

.. O duchu zákonov – dielo z oblasti sociálnej filozofie. Ako jeden z prvých použil
porovnávaciu metódu pri skúmaní otázok práva – porovnal politické zriadenie
a zákonodarstvo Anglicka a Francúzska s republikánskym a imperátorským Rímom.

Skúma právnické pojmy a pôvod a funkcie spoločenských, politických a právnych
inštitúcií. Zaujímavo rieši vzťah zákonov ako nevyhnutných vzťahov k rôznym
faktorom, ktoré formujú národ. Hovorí, že podnebie, geografické podmienky
krajiny, pôda a jej rozloha, forma vlády, spôsob života, stupeň slobody, náboženstvo,
mravy, to všetko určuje občianske a politické zákony (vytvára ich ducha). A keďže
každú krajinu formujú odlišné faktory, zákony jedného národa nemôžu vyhovovať
zákonom iného národa. . Príroda, celý svet sa neriadi zákonmi, ktoré pochádzajú od
Boha, ale vyplývajú teda z prirodzenej povahy veci (geografická poloha,
podnebie...).

Deľba štátnej moci

.. Montesquieu nadviazal na Johna Locka a na jeho koncepciu deľby štátnej moci. Spolu
uvažovali o tom, akými zákonnými prostriedkami možno zabrániť zneužívaniu moci – to
bol hlavný problém politickej filozofie. Riešenie videli v rozdelení moci. Aj Montesquieu
delí moc na zákonodarnú a výkonnú, pridáva však ešte súdnu moc. Chápe ju ako
samostatný druh moci, oddelený od zákonodarnej a výkonnej. Zo všetkých troch zložiek
uprednostňuje výkonnú moc, ktorú podľa neho má v rukách panovník, ten má právo
veta, môže zrušiť zákony vydané parlamentom, či pozastaviť jeho činnosť, ak sa stáva
despotickou. Montesquieu chápe rozdelenie moci ako proces vzájomného vyvažovania
zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci. Za najlepšiu vládu považoval tú, ktorá sa najviac
zhoduje s povahou a princípmi národa. Bol zástancom konštitučnej monarchie.

.. Porovnanie Locka a Montesquieuho: Locke rozlišoval zákonodarnú, výkonnú
(exekutívnu) a federatívnu moc (obrannú). Montesquieu podriaďuje obrannú výkonnej
a oddeľuje, ako zvláštnu, moc súdnu, ktorú zase Locke podriadil výkonnej.

.. Montesquieu absolvoval okružnú cestu po niektorých európskych krajinách, kde sa
zaujímal predovšetkým o spôsob fungovania politických inštitúcií. Dostal sa aj na
Slovensko, kde sa v Bratislave zúčastnil zasadania Uhorského snemu.

58



Francois Marie Arouet - Voltaire

(1694 – 1778)

.. Narodil sa v Paríži v rodine právnika. Jemu učarovala literatúra a už prvé pamflety boli
vtipné, uštipačné, ironizujúce a kritizovali vtedajšiu spoločnosť.

.. Bol nekorunovaným kráľom filozofov 18. storočia, spisovateľom, básnikom,
dramatikom a historikom. Celý život bojoval proti fanatizmu, intolerancii, dogmatizmu,
proti politickému absolutizmu, za rozvoj vedy, za realizáciu „ríše rozumu“. Jeho zbraňami
boli pero a polemika.

Diela

Filozofické listy ( nazývané aj Anglické listy)
Filozofický slovník
Candide (román)
Nevedomý filozof


.. napísal 99 spisov

.. Parížsky posmeškár, za svoju literárnu a politickú činnosť
sa dostal do Bastily (11
mesiacov a tam prijal meno Voltaire), aj potom bol prenasledovaný a musel odísť do
vyhnanstva v Anglicku. V exile strávil tri roky a mal možnosť porovnať anglickú
a francúzsku spoločnosť a pochopiť rozdiely. V Anglicku obdivoval duchovné ovzdušie,
svetonázorovú, politickú a náboženskú toleranciu, ale aj vedecký život a zákonodarstvo.
Zaujímal sa o práce Bacona, Hobbesa a Locka. Bol stúpencom Newtonovej fyziky,
mechaniky.

.. Po návrate z Anglicka opísal svoje poznatky a skúsenosti v diele Filozofické listy. To, čo
považoval za prednosti anglického riešenia, formuloval ako odporúčania na riešenie
francúzskych pomerov.

.. Navrhoval:

1.
osvojiť si pozitívne výdobytky Lockeovej empirickej filozofie,
2.
orientovať sa na Newtonovu mechanistickú fyziku,
3.
uznať deistické chápanie náboženstva,
4.
rešpektovať princíp tolerancie ako predpoklad normálneho občianskeho
spolužitia,
5.
usilovať sa o parlamentarizmus, pretože táto forma vlády umožňuje širokej
verejnosti podieľať sa na vláde.
.. Po vydaní tohto diela zakročil súd, knihu zakázal a dal verejne spáliť.

.. Bol deista. Uznáva Boha:

-
ako stvoriteľa a prvého hýbateľa,
-
ako toho, kto dal svetu zákony a ďalej do neho nezasahuje,
-
ako garanta morálky, záruku, že dobro bude odmenené a zlo potrestané.
.. Deistické náboženstvo je svojím spôsobom kritikou zjaveného náboženstva a oficiálnej
cirkvi.
.. Celý svet sa riadi podľa vlastných zákonov. Vedomie považuje za vlastnosť hmoty, ktorú
majú iba živé telá. Schopnosťou myslieť hmotu obdaroval Boh.

59



.. Voltaire napísal spisy a články, v ktorých vystupoval proti Leibnizovi. Najviac kritizoval
Leibnizov názor, že “Boh stvoril najlepší zo všetkých svetov”. Hovoril, že aj zlo je na
niečo dobré. Prameňom zla je príroda a ľudská hlúposť. Vystupuje proti Leibnizovmu
učeniu o predurčenej harmónii - nič také neexistuje.

.. Voltairovo najvýznamnejšie dielo je Filozofický slovník. Filozofia podľa neho nie je súhrn
poučiek, dogiem, názorov či systémov, ale je to veľký nástroj rozumu proti všetkým
formám nerozumnosti, najmä predsudkom a starým formám myslenia.

.. Sám bol filozof súčasnosti a riešil praktické otázky. Nazývame ho asystémovým
filozofom, pretože bol proti filozofickým systémom. Do vývinu filozofie prispel aj svojím
chápaním historiografie ako procesu neustálej zmeny, nie súpisu udalostí a dátumov. Chcel
pochopiť vnútornú súvislosť a nadväznosť historických udalostí.

.. Voltaire vystupoval za rovnosť pred zákonom. Známy je tým, že sa mu podarilo odhaliť
justičné omyly. Vystupoval za slobodu slova. Rozdelenie spoločnosti na bohatých
a chudobných považoval za úplne prirodzené. Odmietal kritiku súkromného vlastníctva.
Bol zástancom konštitučnej monarchie, monarchie s osvieteným panovníkom. Neskôr
presadzoval republiku.

.. Voltaire celý život bojoval za slobodu človeka a ľudského myslenia. „Mojím
povolaním je hovoriť, čo si myslím“, hlásal a celým svojím životom to aj napĺňal.
.. Ďalšie jeho výroky:

„Pane, nesúhlasím s vašou myšlienkou, ale do konca svojho života budem bojovať, aby ste
ju mohli hovoriť nahlas.“

„Náboženstvo vzniklo, keď sa stretol prvý hlupák s prvým podvodníkom.“

„Keby nebolo Boha, museli by sme ho vynájsť.“

V povedomí Francúzov sa ustálil výrok: „Za života Ľudovíta XV., keď kráľom bol Voltaire.“

60



Jean Jacques Rousseau

(1712 - 1778)

.. Narodil sa v Ženeve, matka mu pri pôrode zomrela, otec sa o neho nikdy nestaral, nikdy
nechodil do školy, učil sa sám u pisára, u rytca. Býval u strýka, strýko ho trestal za neskoré
príchody, preto Rousseau od neho ušiel.

.. Vystriedal mnoho povolaní, najdlhšie bol opisovačom nôt. Oženil sa niekoľko rokov pred
svojou smrťou. Dovtedy žil s Teréziou Levasseur. Mal s ňou päť detí, všetky deti sa dostali
do sirotinca.

.. Nevychovával svoje deti a pritom napísal román o výchove - Emil, alebo o výchove. Po
príchode do Paríža sa zoznamuje s ďalšími osvietencami - Helvetiom, Holbachom,
Diderotom. Pod ich vplyvom začal písať
protináboženské diela. Diela mali ostrý tón, preto
bol za ne prenasledovaný a kati jeho diela pálili. Musel odísť do Ženevy, aj tu jeho diela
pálili ->do Francúzska->Anglicka->Francúzska.

.. Posledné roky života prežil v Paríži a táto etapa jeho života je poznačená duševnou
chorobu. V poslednom období napísal dielo - Sny osamelého chodca. Jeho rušný život sa
odráža aj v jeho názoroch na náboženstvo. Najprv bol protestant, neskôr katolík, opäť
protestant, a skončil ako deista. Uznáva akúsi najvyššiu bytosť, najvyšší rozum, ktorý
uvádza všetko do pohybu a oživuje prírodu. Kritizuje rovnako náboženstvo, aj
materializmus.

.. V otázkach poznania je empirik. Poznanie má vychádzať
zo skúseností, dôveruje iba
pocitom, je teda senzualista. Myslenie nás vedie k omylu.

.. Veľmi kriticky pozerá na kultúru. Kultúru považuje za príčinu úpadku mravov a za zdroj
ľudského nešťastia. Ani on kultúru neodmieta úplne, vyzdvihuje iba tú kultúru, ktorá
zodpovedá prirodzenému rozvoju jednotlivca.

.. 1749 - akadémia v Dijone vypísala súťaž v písaní esejí na tému, či pokrok vied a umení
prispieva k zlepšovaniu mravov. Rousseau sa tiež zapojil a súťaž vyhral. Jeho odpoveďou
na otázku bolo NIE a vysvetľuje to v diele

.. Rozprava o vedách a umení. Hovorí, že pokrok a umenie sú pomníky úpadku, pokrok
vied kráča ruka v ruke s úpadkom mravnosti. Veď načo by nám bola právna veda, keby
neexistovala nespravodlivosť? Načo by nám bola filozofia, keby sa všetci ľudia správali
podľa cností? Neskôr akadémia vypísala novú súťaž na tému: “Pôvod nerovnosti medzi
ľuďmi.” Zase sa zapojil a ako odpoveď napísal dielo -Rozprava o pôvode nerovnosti
medzi ľuďmi. Zaoberá sa v ňom nerovnosťou medzi ľuďmi, ktorá existuje:

a) prirodzená (vek, pohlavie)
b) politická (mravná)


.. Najprv načrtáva obraz raja - prirodzeného stavu, kde všetci ľudia sú si rovní, sú nezávislí,
všetci sú zdraví, choré samo umiera. Sexuálne vzťahy sú animálne, nekomplikujú sa
silnejšími vzťahmi. Zmena nastáva vtedy, keď prvý človek obsadil pôdu a vyhlásil ju za
svoje vlastníctvo. Ďalší ho začali napodobňovať. Vznikajú bohatí a chudobní, vládcovia
a ovládaní. Keď vzniká nerovnosť medzi ľuďmi, vzniká závisť, vojny. Bohatí časom prišli
na to, že je lepšie sa spojiť proti chudobným, prijímať zákony, ktoré opäť spútavajú
ovládaných. Takto vzniká štát a zákony, vznikajú páni – otrokári a otroci. Nerovnosť sa
stáva aj právne potvrdenou.

61



Spoločenská zmluva

.. Hovorí, že štát vzniká na základe dohody medzi ľuďmi, na základe spoločenskej
zmluvy. Človek dá svoju vôľu všeobecnej vôli, ľud sa tak stáva nositeľom suverenity.
Hovoril, že človek musí potom súhlasiť so všetkými ohlasovanými zákonmi, aj s tými,
ktoré mu nevyhovujú, lebo ak nesúhlasí, tak to znamená, že sa mýlil a že to, čo považoval
za všeobecnú vôľu, nebola vôľa celku. Tvrdil, že človek sa rodí slobodný, ale všade sa
nachádza v okovách.

Emil, alebo o výchove

.. Tvrdil, že človek z lona prírody vychádza dobrý, len spoločnosť ho kazí. Zdôrazňuje
výchovu v súlade s rozumom a prírodou.

62



Encyklopedisti

.. V pol. 18st. sa objavuje veľmi početná, ale názorovo diferencovaná skupina filozofov,
vedcov, umelcov, literátov, ktorí sa nejakým spôsobom zúčastňujú na vydávaní
Encyklopédie. Tí, ktorí prispievali k revolúciám, ktoré sa začínajú v období dobitia Bastily.
Tvrdia, že aj myslenie je vlastnosť hmoty = sú materialisti.

Denis Diderot

.. Syn nožiarskeho majstra. Chodil do cirkevných škôl, vyštudoval právo, bol iniciátor
Encyklopédie, považoval sa za mechanistického materialistu. Jeho najznámejšie diela:

a)
Výklad prírody -zameriava sa na hmotu a jej postupný prechod od najnižších
foriem až po najvyššie a odtiaľ až k mysleniu. Telesá sú plné sily samé od seba.
Molekuly v nich na seba navzájom pôsobia. Absolútny pokoj neexistuje.
V náboženských otázkach prešiel od teizmu k deizmu a nakoniec skončil ako
materialista. Duševný život je tiež pohyb hmoty. Mozog je klaví, ktorí hrá.

b) Jakub fatalista - zdôrazňuje tu všeobecnú rovnosť medzi ľuďmi, poukazuje aj na
individuálne rozdiely
c) Rameauov synovec - všíma si motívy ľudského konania

Julien Offrai de la Mettrie

.. Jehodielo má názov: Človek - stroj. Bol lekár, tak pristupoval aj k chápaniu sveta, celý svet
vrátane človeka považuje za stroj. Niečo podobné už vyslovil Descartes, ten tvrdil, že
človek nie je stroj, lebo má nesmrteľnú dušu. Mettrie dušu popiera, človek - stroj,
považuje ho za stroj dokonalejší ako ostatné živočíšne stroje. Medzi rastlinou a živočíchom
je jednostupňový rozdiel ( predzväsť Darwina ) Za najlepšiu spoločnosť pre človeka
považuje človeka samotného ak sa nenájde spoločnosť ludí podobných. Rozličné stavy
duše vždy zodpovedajú stavomtela. Človek má najviac mozgu s najväčším počtom závitov
v pomere k hmotnosti svojho tela. Potom nasleduje opica, bobor, slon, pes, líška, mačka,
tieto tvory sa najviac podobajú človeku. Potom nasledujú vtáky .Ryby majú veľkú hlavu,
ale prázdnu, podobne ako niektorý ľudia. Hmyz rozum nemá. Mettrie nechcel ponížiť
človeka, človek je súčasťou prírody.

.. Tvrdil, že človek je ako hodinky a sám sa naťahuje. Keď ochorie jeden orgán, pokazí sa
celý stroj -človek. Všímal si pôsobenie horúčky na psychiku ľudí, hovoril, že telo
a psychika sa navzájom ovplyvňujú. Dušu možno poznať z tela, lebo všetko čo pociťujeme
je hmota. Bez zmyslov niet duševného života. Keďže duševný život závisí od tela, zánikom
tela zaniká hmota.

Jean d´ Alembert

.. Encyklopédiu preložil do viacerých jazykov, a mal reformné názory.
.. Bol skeptik, nevedel čo je hmota, duša..
.


63



Paul Heinrich Didrich d´ Holbach

.. Barón nemeckého pôvodu, v jeho dome bolo stredisko osvietencov, písal a bol známy pod
pseudonymom Mirabaud. Hovoril, že je osobný nepriateľ Boha. Vystupoval proti
náboženstvu. Ľudstvo chcel priviesť
k ateizmu, náboženstvo spôsobuje viacej škody ako
osohu.

.. Systém prírody -biblia mechanického materializmu, všade aplikuje Newtonové zákony zákon
gravitácie -v ľudskom živote je to príťažlivosť k druhému pohlaviu; zákon akcie
a reakcie - sympatia - antipatia, láska - nenávisť; zákon zotrvačnosti - pud sebazáchovy,
človek podlieha prirodzenému determinizmu.

Claud Adrien Helvetius

diela: O duchu
O človeku
.. V centre pozornosti je človek, hľadá miesto človeka v spoločnosti, v systéme prírody,
analyzuje jeho konanie, celú ľudskú psychiku redukuje na schopnosť pociťovať. Pamäť
tieto pocity uchováva. Dospel k tomu, že základ ľudského konania sú hlad a bolesť.
Hybnou silou konania sú záujem a vášne. Bez nich by sme boli nehybní. Za kritérium
mravnosti považuje užitočnosť. Helvetius je tvorcom racionálneho (rozumného)
egoizmu.
.. Tvrdí, že v spoločnosti treba zladiť osobný egoizmus s verejným blahom.

Etien Bonet de Condillac

.. Empirik, tvrdil, že existuje iba vonkajšia skúsenosť.
.. Bol senzualista, tvrdí, že všetko je zmenený pocit. Pocit je jediný zdroj a obsah duševného
života.

.. Vysvetľuje:
a) Predstava = reprodukovaný pocit.
b) Pozornosť = živý pocit.
c) Pamäť = zadržaný pocit.
d) Súd = vzťah 2 pocitov.
e) „ Ja “ = súhrn všetkých pocitov


.. Pocit v nás budí :
a) Voľnosť, alebo nevoľnosť = sloboda, alebo nesloboda.
b) Spomínanie na voľné pocity v nás budí potrebu. Z potreby vzniká žiadosť, túžba =

túžba.
c) Dobré a krásne je to čo spôsobí dobrý pocit.


.. Condorcet – spolutvorca, obeť revolúcie. Napísal toto dielo ako náčrt historického
obrazu pokroku ľudského rozumu. Dejiny ľudstva opisuje ako vzostup poznania ktoré
musí zodpovedať aj vzostup organizácie spoločnosti. Vzniká tak nové usporiadanie
spoločenských vzťahov.

64



Nemecká klasická filozofia

.. V druhej polovici 18.storočia dochádza v západnej Európe k veľkým sociálnoekonomickým
presunom, ktoré boli vyvolané vývinom kapitalistických vzťahov v Európe,
presadzovaním sa buržoázie na politickej scéne.

.. Mimoriadne silno vplýval na rozpad feudalizmu hospodársky prevrat v Anglicku,
ktorý položil základy priemyselnému kapitalizmu.

.. Francúzska revolúcia mala veľký vplyv na oslobodzovacie hnutie európskych krajín,
prebúdzala v nich revolučné hnutie, zamerané proti feudalizmu a podnecovala vývin novej
ideológie, hlásajúcej práva každého človeka na slobodu, šťastie a súkromné vlastníctvo.
Tieto práva sa začínajú považovať za prirodzené a nescudziteľné ( Deklarácia práv človeka
a občana).

.. Človek je považovaný za vládcu prírody, moc rozumu je bezhraničná a niet ničoho
nepoznateľného, neprístupného rozumu.

.. V tomto období sa rúcali staré predstavy o poníženosti človeka, ktoré hlásalo náboženstvo
a tieto predstavy boli nahradené optimistickým kultom rozumu. Aj podľa Kanta je
osvietenstvo „vykročením človeka z nesvojprávnosti zavinenej ním samotným,“
pričom nesvojprávnosť, nedospelosťčloveka chápe ako jeho neschopnosť používať rozum
bez cudzej pomoci.

.. Všeobecnou sa stala myšlienka meštianskych (buržoáznych) mysliteľov o neohraničenom
a pokrokovom vývoji spoločnosti.

.. V porovnaní s Anglickom a Francúzskom bolo Nemecko v druhej polovici 18.st.
a začiatkom 19.st. zaostalou a feudálne rozdrobenou krajinou (politicky a hospodársky).
Bolo rozčlenené na množstvo malých monarchistických štátov, ktoré prekážali
ekonomickému a kultúrnemu vývoju krajiny. Zatiaľčo v západných krajinách bola
buržoázia mocná a skoncentrovaná vo veľkých mestách a práva šľachty boli zredukované,
v Nemecku si šľachta ponechávala množstvo feudálnych výsad. Kniežatstvá a slobodné
mestá medzi sebou súperili, pričom sa dostávali do područia veľkých európskych štátov.

.. Opatrné a oneskorené preberanie podnetov zvonku, charakteristické pre nemecké
filozofické osvietenstvo, vystriedala na konci 18.storočia originalita a plodnosť myšlienok.
Osvietenstvo v Nemecku odrážalo špecifické národné črty a spoločenskú situáciu.
Nemecké filozofické systémy vznikali v prostredí celkového duchovného rozkvetu, pretože
Nemecko sa v tomto období stáva krajinou básnikov a filozofov a vôbec nezostáva mimo
kultúrnej a vzdelanostnej úrovne (básnici a filozofi - Goethe, Schiller, Herder…).

.. V prvej polovici 19.storočia sa nemecká literatúra, veda a filozofia radia na popredné
miesto v európskom myslení.

.. Niektorí predstavitelia hlásali nevyhnutnosť zjednotenia Nemecka a prechod na
kapitalistický spôsob výroby. Aj klasici nemeckej filozofie zdôvodňovali nevyhnutnosť
buržoázneho vývinu v Nemecku, preto sa niekedy nemecký idealizmus nazýva aj filozofiou
meštianstva.

.. Filozofi v Nemecku, na rozdiel od francúzskych, neboli prenasledovaní, ich diela neboli
pálené, naopak, boli to uznávaní profesori na univerzitách, ktorí sa tešili spoločenskému
uznaniu. Ich diela ochotne vydávali a rozširovali poprední nemeckí nakladatelia
a kníhkupci, pokiaľ otvorene nevystupovali proti politickým ustanovizniam v nemeckých

65



štátoch, hoci v podstate boli nepriateľsky naladené voči feudalizmu. Tento rozdiel
spôsobovala jednak odlišná spoločenská situácia, jednak spôsob formulovania názorov,
ktorý bol u francúzskych osvietencov otvorenejší a priamejší, kým u nemeckých klasických
filozofov mal kabinetný, akademický charakter. Francúzi boli navyše často otvorenými
materialistami, kým nemeckí filozofi tohto obdobia zastávali väčšinou idealistické názory.
Vo vzťahu k náboženstvu Nemci boli omnoho menej radikálnejší.

.. Dokonca aj sám panovník Fridrich Veľký (pruský kráľ) zhromažďoval na svojom dvore
cudzích i domácich vzdelancov a sám písal filozofické diela. Napísal okolo 30 zväzkov.
V učení sa zameriaval na praktickú stránku, vyžadoval plnenie si povinností. Hovoril, že
panovník má byť prvým služobníkom štátu (na rozdiel od napr. Ľudovíta XIV. - „panovník
som ja“). Zdôrazňoval toleranciu náboženstva.

.. Nemeckí klasickí filozofi mali možnosť sa oprieť o úspechy predchádzajúceho
filozofického myslenia a využiť výsledky prírodovedeckého skúmania. Nemecký klasický
idealizmus dokázal podstatne inovovať
tému rozumu – centrálnu tému osvietenstva a do
veľkej miery celého klasického filozofického myslenia.

.. Pre rozpracovanie dialektiky v učení klasikov nemeckej filozofie mali veľký význam
vynikajúce objavy prírodných vied v tomto období. Bola už dostatočne rozpracovaná
geológia, embryológia, fyziológia zvierat, rastlín, t.j. vedné odbory, ktoré bezprostredne
vyúsťovali do predstáv o vývine Zeme, živočíchov a rastlín, ktoré na nej žijú. Tieto objavy
boli živnou pôdou, z ktorej vyrastali dialektické názory nemeckých filozofov.

.. Prevraty v hospodárstve, kultúre a myslení sa zdali nemeckým klasikom zákonité,
považovali ich za zákonitý pohyb všemocného ducha, ktorý prekonáva všetky prekážky
a rieši protirečenia na ceste k slobode a dokonalosti. Zdôrazňovaním vývinových
a historických hľadísk výrazne prekročili obzory osvietenstva.

.. Nemeckú klasickú filozofiu pokladáme za poslednú, vrcholovú fázu vývoja klasickej
filozofie v Európe. Výstižne to vyjadruje dobová anekdota, podľa ktorej vraj
.. Boh dal Francúzom pevninu, Angličanom more, ale ríša ideí nesporne pripadla
Nemcom.


.. Predstavitelia:

a) Christian Wolf - zdôrazňoval, aby čitatelia postupovali metodicky a logicky,
Imanuel Kant ho nazval otcom nemeckej dokonalosti. Wolfova filozofia bola
podobná Leibnizovej.

b) Nikolai
c) Mendelson
d) Reimarus - kritizoval biblické zjavenia v náboženstve.


.. V tomto období chýba kritika feudálneho spoločenského zriadenia. Väčšinou učenia kolíšu
medzi materializmom a idealizmom, prikláňajú sa viac k idealizmu.

66



Immanuel Kant

(1724 - 1804)

.. Narodil sa v Královci, tichom malom meste vo východnom Prusku (dnes Kaliningrad,
Rusko). Od narodenia mal podlomené zdravie, bol malý, slabý, mal nesúmernú postavu
(jedno rameno vyššie).

.. V Královci chodil aj do školy, študoval na univerzite (teológiu, neskôr filozofiu a prírodné
vedy). Po skončení štúdií bol 9 rokov domácim učiteľom - učil svoje predmety a morálku,
právo, antropológiu, zemepis. Potom učil na univerzite, profesúru získal v roku 1770
(odišiel tri roky pred svojou smrťou).

.. Nikdy necestoval viac ako päťdesiat kilometrov od bydliska a aj v čase svojej najväčšej
slávy ho odmietal opustiť. Pokojný životný štýl však bol v protiklade k jeho myšlienkam
a rozruchu, aký vyvolali.

.. Nepatrí k filozofom, ktorých život je zaujímavejší ako ich diela. Pravidelnosť a stabilita, to
je Kantov osobný život. Každý deň vstával o piatej ráno a hneď začínal pracovať.
O siedmej prednášal, medzi deviatou a jednou vznikali jeho práce. Nasledoval
niekoľkohodinový obed s hosťami a debatami na rôzne témy. Najznámejšie sú asi jeho
prechádzky. Susedia vedeli, že je pol štvrtej, keď sa Kant vydal k lipovej aleji, ktorú za
každého ročného obdobia prešiel osemkrát tam a naspäť. Tá sa dodnes volá na jeho
počesť Filozofova cesta.

.. Pre svoje neortodoxné učenie o náboženstve sa Kant dostal do konfliktu s pruskou vládou
a v roku 1792 mu kráľ Friedrich William II, zakázal učiť a písať o náboženstve. Kant tento
príkaz poslúchal najbližších päť rokov do smrti kráľa. Po odchode z univerzity vydal sumár
svojich názorov o náboženstve.

.. Jeho tvorbu môžeme rozdeliť na tri obdobia:

1. predkritické obdobie - známe Všeobecné dejiny prírody a teória nebies
2.
kritické obdobie - diela: Kritika čistého rozumu
Kritika praktického rozumu
Kritika súdnosti - zaoberá sa estetikou
Prolegomena ku každej budúcej metafyzike vysvetľuje
Kritiku čistého rozumu

3. obdobie pokritické - diela: Metafyzika mravov v dvoch častiach
Spor fakúlt
.. Kant kolíše medzi idealizmom a materializmom, najviac sa venuje gnozeológii.


67



Predkritické obdobie

.. Venuje sa prírodovednej problematike. V diele Všeobecné dejiny prírody a teória nebies
opisuje vznik slnečnej sústavy a celého vesmíru. Podľa jeho hypotézy východiskovým
stavom vesmíru je chaos. V nekonečnom priestore sa nachádzajú drobné čiastočky hmoty.
Pôsobením dvoch mechanických síl - príťažlivosti a odpudivosti vzniká všetko, čo sa
v priebehu vesmíru odohralo. Vznikajú prvé zhluky hmoty, hmota sa zahrieva, a postupne
takto vytváraním zhlukov vzniká celý vesmír, planéty, slnko. Tieto dve sily priviedli vesmír
od chaosu k poriadku. Tieto sily však môžu pôsobiť aj opačným smerom a spôsobiť zánik
vesmíru.

.. Takúto hypotézu vzniku vesmíru vyslovil neskôr aj matematik Pierre Laplace. Súd musel
rozhodnúť, komu pripadne prvenstvo. Súd rozhodol, že teória sa bude volať
Kant-
Laplaceova hypotéza.

.. Na konci tohto obdobia sa venuje otázke poznania - skúma, čo je dostupné nášmu
poznaniu. Hovorí, že hranice nášho poznania sú dané hranicami našej skúsenosti.


Kritické obdobie

.. V diele Kritika čistého rozumu sa zaoberá otázkou poznania, čiže rieši gnozeologické
problémy. Oboznámil sa s racionalizmom aj empirizmom a snažil sa vyriešiť rozpory medzi
nimi.

.. Kant vychádza z toho, že každé poznanie sa začína skúsenosťou, čiže časovo skúsenosť
predchádza každé poznanie. Veď ako by sme mohli spoznávať, keby sa predmety
nedotýkali našich zmyslov a nepodnietili do pohybu aj uvažovanie. Tým ale netvrdí, že
všetko poznanie pochádza iba zo skúsenosti. My musíme skúmať, či existuje niečo, čo
máme pred všetkou skúsenosťou, t.j. a priori (predom). Empirické poznanie je vždy
získané a posteriori (potom) - zo skúsenosti.

.. Názov diela Kritika znamená kritické posúdenie možnosti poznania a priori, kritické
posúdenie čistého rozumu, jeho zdrojov a hraníc. Čistý rozum je rozum, ktorý obsahuje
princípy poznania a priori. Čistý rozum obsahuje čisté poznatky. To sú také poznatky, do
ktorých nie je primiešané nič zo skúsenosti. V Kritike čistého rozumu používa pojem
transcendentálne poznanie. Ide o poznanie, ktoré sa nezaoberá predmetmi, ale spôsobmi
nášho poznania predmetov, pokiaľ možno a priori. Týmto sa zaoberá transcendentálna
filozofia, ako systém všetkých princípov čistého rozumu.

.. Táto filozofia sa skladá z transcendentálnej estetiky a transcendentálnej logiky.

.. Transcendentálna estetika -zaoberá sa schopnosťou zmyslového poznania,
zmyslovosťou. Zmyslovosť - je naša schopnosť prijímať to, čo na nás pôsobí zvonku, čo
sa nás dotýka. Výsledkom tohto pôsobenia je vznik názorov. Názor je predstava predmetu
alebo javu. Tieto predstavy získavame pôsobením okolitého sveta na naše zmyslové
orgány. Zmysly nám však poskytujú len počiatok, materiál, látku pre predstavu napr. ruže.
V nás je však niečo, čo tento počiatok usporiada v priestore a čase. Z toho vyplýva, že
priestor a čas sú nám dané a priori. Nepatria veciam samým, ale nám, sme to my, ktorí
veciam priestor a čas priraďujeme. Napríklad od ruže môžeme všetko empirické
abstrahovať (dať preč - vôňu, farbu...), ale priestor a čas nie, čiže sú dané a priori.

68



.. Transcendentálna logika -zaoberá sa uvažovaním. Zmyslovosť a uvažovanie sú dva
kmene ľudského poznania. Kant hovorí, že všetko myslenie, všetky pojmy sa môžu
vzťahovať len na predmety, ktoré sú nám dané prostredníctvom názoru. To znamená, že
názory a pojmy navzájom spolupôsobia. Nemôžu bez seba byť. Pojmy bez názorov sú
prázdne a názory bez pojmov slepé. Zmyslovosť a uvažovanie v poznaní spolupôsobia. Um
(Verstand) ďalej látku (získanú zmyslami) formuje do pojmov a pojmy spája do súdov.
Kant sa snaží zistiť, či aj na úrovni umu máme niečo, čo je nám dané a priori. Prišiel
k názoru, že na úrovni umu apriórnými faktormi sú kategórie (existuje ich 12).

.. Kant hovorí, že človeka zaujímajú aj otázky typu, čo je duša, nekonečno, či existuje
Boh? Takýmito otázkami sa zaoberá v transcendentálnej dialektike. Pri riešení takýchto
otázok je potrebný metafyzický prístup, lebo pri hľadaní odpovede na tieto otázky si už
nevystačíme s umom, lebo ten je naviazaný na zmyslovosť, skúsenosť. Tu však ide o oblasť
transcendentnú, ktorá už presahuje oblasť zmyslovosti.

.. Odpoveď na tieto otázky sa snaží hľadať rozum (Vernunft), ktorý nám ukazuje, aký svet
je, na rozdiel od umu, ktorý nám ukazuje, ako sa nám svet javí. Rozum má podľa neho
schopnosť ideí. Uvádza tri základné idey, ktoré rozum tvorí:
a) ideu Boha
b) ideu duše
c) ideu sveta

.. Idey sú regulatívne princípy, sú predpisy toho, čo sa má. Rozum je vyššie poschodie nad
umom. Um nemôže odpovedať na metafyzické otázky preto, lebo je naviazaný na
skúsenosť. Rozum pri hľadaní odpovede napr. na otázku, či existuje Boh sa dostáva
do antinómií (protirečení, nevyriešiteľných protikladov) - keď chce, vie dokázať
existenciu Boha aj neexistenciu Boha. Myslenie tu prekračuje hranice ľudského
poznania. Kant týmto chce povedať, že Boh nemôže byť rozumom ani dokázaný, ani
vyvrátený. Nechce povedať, že Boh neexistuje, ale že to nie je záležitosť poznania, ale
viery.

.. Výrok: “Obmedzil som poznanie, aby som uvoľnil miesto pre vieru.”

.. Kant tvrdí, že hranice nášho poznania sú dané hranicami našich skúseností. To, čo sa
nachádza za hranicami je principiálne nepoznateľné.

.. Nikdy však nespoznáme , aké sú veci osebe, dostupné sú nám iba javy -agnostik.

.. Význam -poukázal na význam ľudského subjektu pri poznávaní.

69



Kritika praktického rozumu

.. Kant rozlišuje rozum:

a) teoretický
b) praktický - ním sa zaoberá v diele Kritika praktického rozumu.


.. Vychádza z toho, že človek je bytosť jednak poznávajúca a jednak konajúca.. Ako bytosť
poznávajúca, používa svoj rozum teoreticky. Ako konajúca bytosť, používa svoj
rozum prakticky. Kant skúma, ako máme konať a čím je ovplyvňovaná naša vôľa.
Hovorí, že naša vôľa môže byť ovplyvňovaná buď zákonmi, ktoré sú v nás samých,
v našom rozume - v tomto prípade ide o autonómny rozum (sám si dáva zákony), alebo
niečím, čo je mimo nás, mimo náš rozum, potom je vôľa určovaná cudzím zákonom
(heteronómia). Kant kladie dôraz na autonómnu morálku.

.. V praktickom rozume sa nachádza množstvo mravných zásad:
a) maximy - mravné zásady, ktoré má každý človek a platia iba pre neho, čiže sú subjektívne
(nebudem piť…)

b)
zákony - ide o zákony praktického rozumu, ktoré na rozdiel od zákonov teoretického
rozumu nemajú charakter nutnosti, ale charakter požiadavky. Nenútia nás, ale žiadajú nás
konať nejakým spôsobom. Podobajú sa príkazom, preto ich Kant nazval imperatívy
(príkazy) - tie môžu byť:

1) hypotetické - platia všeobecne, sú podmienené (starať sa o zdravie - dlhý vek - platí
to všeobecne, ale podmienkou je, že chcem žiť dlhšie),
2) kategorické - platia všeobecne, sú však nepodmienené, na nich má byť založená
etika (musia mať všeobecnú formu a všetko napĺňať konkrétnym obsahom).

.. Dospel k záveru, že existuje iba jeden jediný kategorický imperatív - “Konaj tak,
aby maxima tvojej vôle mohla vždy zároveň platiť ako princíp všeobecného
zákonodarstva“ (Daj svojej vôli formu všeobecného zákonodarstva). Jednoducho
sa to dá vyjadriť zlatým pravidlom správania sa „Nerob iným to, čo nechceš, aby iní
robili tebe.” Všeobecný mravný zákon je niečím, čím sa riadiť nemusíme, ale
máme.

.. Kant rozlišoval medzi morálkou a mravnosťou. Každé konanie, napr. pomoc
z priateľstva, lásky, povinnosti nie je mravné, je iba morálne. Presne to isté konanie, ale
čiste z hľadiska mravného zákona je mravné => ničím nepodmienené. Predpokladom
mravného konania je sloboda vôle. Človek, aby bol slobodný, musí sám seba chápať ako
vec osebe a nepodliehať kauzalite a v tejto sfére je slobodný.

.. Výrok: “Hviezdne nebo nado mnou a mravný zákon vo mne.”

.. Tento praktický rozum nám dáva istotu o existencii Boha. Boh nie je poznateľný objekt
rozumu, ale idea, ktorá je pre teoretický rozum regulatívna, t.j. vnáša jednotu do našej
skúsenosti. Svet musíme chápať tak, akoby závisel od Boha a bol ním usporiadaný
(nemáme ho dokazovať, ani vyvracať). Boh ako základ morálneho sveta je požiadavka
mravného praktického rozumu.

70



Georg Wilhelm Friedrich Hegel

(1770 - 1831)

.. Narodil sa v Stutgarde, vyštudoval teologický inštitút v Tübingene, ale po skončení sa
nenechal vysvätiť za kňaza.

.. Začínal ako domáci učiteľ, potom získal svoje prvé miesto na univerzite v Jene. Po
odchode z Jeny, dobytej Napoleonovými vojskami, sa istý čas venoval redaktorskej
činnosti, potom vyučoval na norimberskom gymnáziu a do univerzitného prostredia sa
vrátil v Heidelbergu.

.. Získal povesť veľkého systematizátora a zvestovateľa „absolútnej moci rozumu“. To mu
otvorilo cestu k miestu profesora na univerzite v Berlíne. Tam Hegelova sláva kulminuje,
má mnohých žiakov a stúpencov, vzniká jeho škola. Zároveň sa jeho učenie stáva
oficiálnou ideológiou pruského štátu.

.. Je označovaný aj ako štátny pruský filozof.
.. V roku 1831 náhle zomrel na choleru.
.. Diela: Fenomenológia ducha


Veda o logike (Logika ako veda)
Základy filozofie práva
Encyklopédia filozofických vied - pozostáva z Logiky, Filozofie prírody, Filozofie

ducha.

.. Hegel doviedol k vrcholu vývin jednej významnej tendencie v nemeckej klasickej filozofii.
Východiskom tejto tendencie je presvedčenie, že podstata sveta je rozumová a teda
dostupná rozumovému poznaniu. Ak správne myslím, ak som svoje myslenie oslobodil
od klamov, nejasností a individuálnych sklonov k chybným úsudkom, pochopím to, čo je
skutočné, pretože stavba sveta zodpovedá požiadavkám rozumu. „Všetko, čo je
rozumové, je skutočné, a čo je skutočné, je rozumové“. Hegel je presvedčený, že rozum je
podstatou vecí, idea je vlastne vtelená do sveta.

.. Idea podľa bežného názoru je subjektívna, závislá od duševných schopností človeka.
Svet vecí je objektívny, nezávislý od myslenia. Hegel s tým nesúhlasí a tvrdí, že aj
idea je objektívna.

.. Dokazuje to postupom poznávania. Za jednotlivými vecami nachádzame všeobecné pojmy,
za jednotlivými javmi nachádzame neviditeľné zákonitosti. Myslením, rozmýšľaním
prekonávame to, čo je jednotlivé, zmyslovo prístupné a pominuteľné. Dostávame sa tak
k podstate, ktorá je všeobecná, trvalá a ovláda všetko jednotlivé. Keďže táto podstata je
myšlienkou, Hegel z toho vyvodzuje, že myšlienka je objektívnou podstatou sveta.

.. Všeobecne pripúšťame, že neviditeľný a všeobecný zákon určuje viditeľné a jednotlivé
javy, že nám hovorí, čím v skutočnosti sú: podľa Hegela by sme potom mali pripustiť aj
to, že myšlienky sú objektívne.

71



Učenie Hegela

.. Objektívny idealizmus, za podstatu považuje ideu, ktorá je objektívna.

.. Podľa Hegela celý svetový proces je sebarozvíjaním sa svetového ducha. Hegel nám
ukazuje, ako sa duch rozvíja. Používa pritom dialektickú metódu. Táto metóda znamená
jednotu a splývanie protikladov.

.. Protirečenia pokladal za zdroj pohybu a života. Táto dialektická metóda vyjadruje
postup od tézy k antitéze a nakoniec sa protiklady spájajú v syntéze (triáda). Dôležitú
úlohu zohráva rozum (ruší protiklady). Tento vývoj má 3 štádiá:

1) duch v stave bytia osebe - týmto stavom sa zaoberá logika (toto je téza). Hegel tu
skúma pojem bytie, abstraktné bytie, bytie mimo priestor a čas. Aj tu využíva zákony
dialektiky.

a) bytie ako najvšeobecnejší pojem
b) nič - abstraktné bytie neexistuje, robí protiklad
c) stávanie sa - spojenie bytia a nič - téza + antitéza - splývajú v syntéze. Pojem niečím

je a niečím nie je.

2) duch v stave inobytia - odcudzené bytie, svetový duch sa odcudzuje sám sebe. Sem sa
zaraďuje - prírodoveda. Týmto stavom ducha sa zaoberá filozofia prírody. Ide o antitézu,
je to konkrétne bytie, nejde o abstraktné bytie, ale o bytie v reále, bytie v priestore a čase,
odcudzené od bytia osebe. Do tohto bytia patrí príroda, zvieratá. Človek sem ešte nepatrí.
Ide o najmenej rozpracovaná časť jeho učenia.

3) duch v stave bytia pre seba a osebe - týmto stavom sa zaoberá filozofia ducha. Je to
syntéza, v nej sa rušia protiklady. Duch sa dostáva do ducha v stave bytia pre seba a osebe
a obsahuje čosi zo sveta teoretického a aj zmyslového. Aj tu ešte rozlišuje tri štádiá:

a)
subjektívny duch - duch si uvedomuje existenciu pre seba - deje sa to v človeku život
človeka, jedinca

b)
objektívny duch -človek nežije sám pre seba, každý žije v rodine, štáte,
spoločnosti, tvorí dejiny - každý človek teda vstupuje do vyššieho objektívneho
poriadku - zákony, morálka. Hegel je ovplyvnený antickým chápaním občianstva.
Hovorí, že štát je viac ako jednotlivec. Tento objektívny nadindividuálny duch koná
prostredníctvom človeka, ktorého si vyberie na uskutočnenie ideí rozumu -čo je
rozumné, je skutočné. Človeka tento objektívny duch ovláda aj v tom zmysle, že
prostredníctvom neho tvorí dejiny. Dejiny sa zaraďujú tiež do štádia objektívneho
ducha. Duch si teda vyberá ľudí, ktorí tvoria dejiny. Vodcami sa môžu stať aj slabí
jedinci (ovplyvnený osobným kontaktom s Napoleonom). Chápanie dejín je
teleologické - účelové - celý vývin má svoj konečný cieľ. Aj dejiny sú ukončené,
nejdú do nekonečna - objektívny duch sa zrealizoval, už nemôže prísť k prevratným
zmenám. Dejiny sú pokrokom v uvedomovaní si slobody. Na tvorbe dejín sa
nezúčastňujú všetky národy, iba tie, ktoré si ako inštitúciu vytvorili štát. Ostatné
národy sú nehistorické a Hegel im odmieta priznať plnoprávne postavenie v dejinách
ľudského rodu. Historický proces uvedomovania si slobody sa podľa Hegela začal

72



v starovekých orientálnych despociách, ktorú však slobodu človeka spájali s jedinou
privilegovanou osobou. Gréci a Rimania už slobodu priznali viacerým členom
spoločnosti. K pochopeniu, že všetci ľudia sú slobodní, dospievajú podľa Hegela až
germánske národy, ktoré takto završujú vývin kresťanstva a vlastne aj celé dejiny.
Hegel je skutočne presvedčený, že dejiny majú svoj koniec a že ho, navyše, dosiahli v
germánskom svete.

c)
absolútny duch - predchádzajúce stavy ducha sa spájajú a až tu si konečne svetový
duch uvedomuje poznanie seba samého a zisťuje, že celý vývojový proces je
rozvojom jeho vlastného bytia, že najprv sám seba zrušil (negoval) v prírode, aby sa
znovuobjavil v dejinách. Aj v rámci absolútneho ducha existujú ešte 3 stupne:

a) umenie - naviazané na zmyslovosť
b) náboženstvo - naviazané na zmyslovosť + názornosť, je predstupňom
filozofického chápania sveta

c)
filozofia - pracuje s pojmami. Aj z absolútnej idey - Boha - treba urobiť pojem.
Za všetkým je Boh - filozof. Vo filozofii sa duch pozdvihol na úroveň, ktorá
mu dovoľuje rozpoznať samého seba vo všetkých konkrétnych obshoch,
dokonca ich zo seba spätne vyvodiť.

.. Po Hegelovej smrti sa jeho žiaci a stúpenci rozdelili do dvoch táborov na mladoheglovcov
( usilovali sa náboženstvo zbaviť posvätnosti a vytvoriť z neho predmet skúmania v rámci
mytológie) a staroheglovcov (zostávali v rámci kresťanskej vierouky).

73



Ludwig Feuerbach

(1804 - 1872)

.. Materialista, jeho učenie -antropologický materializmus. Uznáva hmotu, v centre
pozornosti je človek.

.. Študoval filozofiu a teológiu. Mal osobité politické názory, tým sa dostal do nemilosti. To
mu znemožnilo dosiahnuť univerzitnú kariéru, spôsobilo jeho izoláciu. Žil v biede, hoci sa
oženil so spolumajiteľkou továrne na porcelán (skracovala). Žil teda v ústraní a biede a tak
aj zomrel.

.. Celé učenie sa zameriava na kritiku náboženstva - psychologickými prostriedkami.
.. Diela: Myšlienky o smrti a nesmrteľnosti

Podstata kresťanstva
Prednášky o podstate náboženstva
Teogónia - pôvod bohov


Hegel Feuerbach

- duch tvorí hmotu - prvá je hmota, druhý duch
- zaoberá sa bytím o sebe - zaoberá sa konkrétnym bytím
- rozum predpisuje zákony prírode - príroda predpisuje zákony duchu
.. Treba konať - tak môžeme označiť hlavnú myšlienku jeho učenia.

.. Náboženstvo podľa Feuerbacha vzniká z ľudskej prirodzenosti, z egoizmu človeka a z
jeho túžby po blaženosti. “Človek verí v bohov nielen preto, že má fantáziu a cit, ale aj
preto, že pudovo túži po šťastí. Čím nie je a čím túži byť, to si predstavuje vo svojich
bohoch ako skutočné, čiže bohovia sú ľudské priania myslené ako realita,” => koľko je
ľudských prianí, toľko je aj bohov. Ľudia si vytvárajú bohov z toho dôvodu, lebo príroda
im kladie prekážky pri napĺňaní ich prianí.

.. Bohovia sú výtvory človeka, ktoré sa človeku odcudzujú a vlastne človek sa otročí svojmu
vlastnému odcudzenému výtvoru. Čím skôr si to človek uvedomí, tým skôr sa zobudí zo
svojho sna. Hlásal lásku medzi ľuďmi namiesto lásky k Bohu a vieru vo vlastné sily
namiesto viery v Boha. Zdôrazňoval význam ľudského konania. Angažovať sa treba už
na tomto svete.

74



Ďalší predstavitelia filozofie

Friedrich Heinrich Jacobi (1743 - 1819)
.. filozof viery

Friedrich Wilhelm Joseph Schelling (1775-1854)

.. vrcholný predstaviteľ nemeckej romantiky vo filozofii

.. nevytvoril systém, ale voľne nadväzujúce koncepcie

.. naturfilozofia (cieľ - pozdvihnúť prírodu z mŕtveho mechanizmu a priviesť ju

k samopohybu a samovývinu, dynamický prístup, naplnenie účelu)

.. jeho učenie sa nazýva filozofia absolútnej totožnosti

Johann Gottlieb Fichte (1762-1814)

.. dielo Vedoslovie

.. ak má človek konať morálne, musí mať možnosť slobodne sa rozhodnúť

.. zaviedol prvý variant dialektickej špekulatívnej metódy (téza › antitéza › syntéza = JA

› NEJA › produkt samourčujúceho sa JA)
.. subjektívny idealista
Gottfried Herder (1744-1803)

.. skúmal predovšetkým problémy dejín a jazyka

.. v jeho názoroch môžeme nájsť teoretické základy mnohých nacionalistických hnutí.

Friedrich Schiller (1759-1805)
.. spájal básnické umenie s filozofiou, takisto aj J.W. Goethe

Na území Slovenska boli nemeckou filozofiou, najmä Heglom ovplyvnení predstavitelia mladšejgenerácie národného obrodenia (Štúr, Hurban i ďalší).

75