Doplnkový materiál k základom práva - Tvorba práva a pramene práva 1. časť
Tvorba práva a pramene práva 1. časť
Koncepcie tvorby práva
Tvorba práva je otázkou o vzniku práva, o pôvode právnych noriem. Právo má spoločenský charakter, takže jeho korene sú v spoločnosti a v spoločenských vzťahoch, potrebách, hodnotách, záujmoch spoločnosti. V systémoch práva obyčajového a precedensného akoby právo priamo vyrastalo zo spoločnosti a bolo jeho integrálnou súčasťou (súdy ho iba nachádzajú, ale netvoria). Naopak, v právnych systémoch, v ktorých sa uplatňuje štátom organizovaná tvorba práva, a kde dominantným prameňom je tzv. štátne právo, ktoré sa nazýva aj zákonným právom, sa vec tvorby práva javí inak, a to, že právo je výrazom racionálnej vôle štátu.
V oboch prípadoch ide síce o formovanie spoločenských záujmov, hodnôt a potrieb, ale rôznymi cestami. Jedna cesta, ktorá predstavuje tradičnú, sociatívnu koncepciu tvorby práva, vedie zdola nahor, od spoločnosti k štátu, kým druhá cesta, ktorá predstavuje legislatívnu, etatistickú koncepciu tvorby práva, vedie zhora nadol, od štátu k spoločnosti.
Prvá cesta neznamená vylúčenie štátu a štátnomocenských prvkov práva a druhá cesta neznamená vyradene spoločenského charakteru a spoločenskej podmienenosti práva.
Konflikt medzi obyčajovým a zákonným právom
Nástup zákonného práva namiesto obyčajového práva bol dôsledkom deklarácie rovnosti všetkých pred zákonom a výstavby centralizovanej štátnej moci.
Počiatky legislatívneho, etatického smeru tvorby práva, ktorý vychádzal z racionalizmu a prirodzeného práva, nachádzame v rôznych častiach Európy, kde vznikli prvé kodifikácie: pruský zákonník- Allgemeines Landrecht fur die preussischen Staaten(1794), rakúsky zákonník – Všeobecný občiansky zákonník (1811), francúzsky zákonník – Code civil (1804) v ktorom kult práva nahradil kult zákona.
Etatická tvorba práva zodpovedala forme vtedajšieho štátu, podporovala centralizáciu štátnej moci i rozvoj obchodu a trhovej ekonomiky vytvorením jednotných a právne záväzných pravidiel.
Historicko – právna škola
Školu založil Savigny, dôvodila, že právo sa formuje, vytvára organicky cez všeobecné presvedčenie pospolitosti o tom, čo je dovolené a zakázané, pričom presvedčenie pospolitosti (národa) formuluje stav právnikov. V škole je vek právneho príkazu či dovolenia dôležitým argumentom jeho odôvodnenosti, organickosti, spojenia práva so všeobecným presvedčením národa.
Miesto recepcie práva v tvorbe práva
Za súčasť tvorby práva je možné považovať aj recepciu práva. Je formou prenosu časti práva i právnej kultúry z jednej spoločnosti do inej alebo iných spoločností. Najznámejšou sa stala recepcia rímskeho práva, pri ktorej došlo k prenosu významnej časti rímskoprávnej kultúry a najmä rímskeho súkromného práva do právnych systémov strednej a západnej Európy. Osobitosťou recepcie rímskeho práva je, že išlo o transformáciu už neplatného práva staroveku do novoveku. Keďže recepciu transformovali univerzity i štátna moc, uskutočňovala sa tak vo forme teoretickej recepcie, ako aj vo forme praktickej recepcie. Faktom je, že už neplatné a takmer zabudnuté právo silou recepcie nadobudlo znovu záväznosť, i keď v modifikovanej forme a obsahu, ku ktorej prispela škola glosátorov a komentátorov.
V súčasných podmienkach je recepcia transformáciou vnútroštátneho práva podľa vzoru (prameňa) medzinárodného práva alebo komunitárneho práva. Recepcia nie je teda v mnohých prípadoch kópiou recipovaného textu, pretože normotvorca jej predmet viac alebo menej adaptuje na domáce prostredie, prípadne sa recipované právo adaptuje v novom sociokultúrnom prostredí v procese jeho realizácie v právnych vzťahoch.
Predmetom recepcie môže byť jeden normatívny právny akt, najmä kódex, ústava iného štátu alebo iba časť určitého zákona. Kreativita recepcie spočíva najmä v selekcii recipovaného práva, v spôsobe jeho včlenia do vnútroštátneho práva príjemcu.
Legislatívna (etatická) koncepcia tvorby práva
Verejnú štátnu moc a verejnú samosprávnu moc vykonávajú orgány so zákonodarnou, výkonnou a súdnou, ako aj samosprávnou právomocou. Právomoc štátnych orgánov a orgánov samosprávy spočíva aj, a najmä v spôsobilosti vydávať:
a) normatívne právne akty (ústavu, zákony, nariadenia vlády a iné všeobecne záväzné normatívne akty vrátane všeobecne záväzných nariadení miestnej správy) – obsahujú generálne normy
b) individuálne právne akty (rozhodnutia súdov, prokurátora...) – obsahujú individuálne normy
Tvorba práva je jednou zo špecifických foriem realizácie práva. Tvorbu práva okrem realizácie predpisov upravujúcich celý proces vzniku noriem charakterizujú aj kreatívne prvky. Tvorba práva je dôležitou oblasťou činnosti štátu a je upravená platným právom. Z formálneho hľadiska platného práva je tvorba práva ústavou a zákonmi upravený postup štátnych orgánov a orgánov územnej samosprávy, ktorého cieľom je vznik, zmena(novelizácia) a zánik normatívnych právnych aktov alebo ich častí, obsahujúcich právne normy s univerzálnou (normy platia na celom území štátu) alebo lokálnou (normy platia len na určitom teritóriu štátu) pôsobnosťou.
Normatívne právne akty s univerzálnou pôsobnosťou prijíma NRSR, vláda, ministerstvá a akty s lokálnou pôsobnosťou prijíma ktorékoľvek obecné zastupiteľstvo alebo mestské zastupiteľstvo, ako aj miestne orgány štátnej správy, ak sú na to splnomocnené zákonom.
Oprávnenie štátnych orgánov a orgánov miestnej samosprávy vydávať všeobecne záväzné právne predpisy s univerzálnou alebo lokálnou pôsobnosťou je ich normotvornou právomocou, t.j. spôsobilosťou prijímať normatívne právne akty. Štátne orgány a orgány samosprávy s normotvornou právomocou sú orgánmi tvorby práva. V SR majú právomoc rozhodovať o návrhoch na prijatie normatívnych právnych aktov:
a) NRSR
b) Občania SR v celoštátnom referende
c) Vláda SR na vykonanie zákonov a v ich medziach
d) Ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy v medziach zákonov a na ich základe, t.j. ak sú na to splnomocnené zákonom
e) Obecné zastupiteľstvo na plnenie úloh samosprávy obce
f) Obyvatelia obce v miestnom referende
g) Miestne orgány štátnej správy v medziach zákonov a na ich základe, vrátane obecného zastupiteľstva vo veciach, v ktorých obec plní úlohy štátnej správy
Na označenie procesu i výsledku tvorby práva sa používajú termíny normotvorba, legislatíva a zákonodarstvo. Normotvorba označuje nielen tvorbu právnych noriem, ale aj tvorbu neprávnych noriem. Rozumie sa ňou aj súhrn noriem vydávaných parlamentom, ďalej noriem vydávaných na ich vykonanie exekutívou a súhrn noriem vydávaných orgánmi aplikácie práva najmä v systéme common law. Zákonodarstvo sa týka len tvorby ústavy, ústavných zákonov. Legislatíva označuje jednak právne normy, ktoré sú výsledkom cieľavedomej normotvornej činnosti štátu a jednak postup štátu, ktorý ich vytvára.
Kreatívne a derogatívne prvky tvorby práva
Tvorba práva zahrňuje v sebe prvky kreatívne (tvorivé) a derogatívne (zrušovacie) a aj prvky rešpektovania zákonom ustanoveného postupu všetkých subjektov zúčastnených na tvorbe práva, najmä pre postup subjektov vybavených spôsobilosťou tvorby normatívnych právnych aktov.
Podstata derogatívnych prvkov v tvorbe práva spočíva najmä v tom, že právomoc tvoriť (kreovať) normatívne právne akty spravidla bez výnimky zahrňuje aj spôsobilosť zrušovať normatívne právne akty alebo ich časti a ustanovenia. Platí zásada, že každý orgán tvorby práva má právomoc zrušiť normatívny akt, ktorý vydal. Ďalšou otázkou derogatívnych prvkov je pozastavovať účinnosť alebo zrušovať normatívne akty. Tieto právomoci platné právo zveruje spravidla orgánom s právomocou:
a) ústavodarnou a zákonodarnou
b) súdnou, spojenou so spôsobilosťou rozhodovať o súlade zákonov a ostatných právnych predpisov s ústavou
Štátne orgány so zákonodarnou a ústavodarnou právomocou môžu zrušiť normatívne právne akty alebo ich časti:
a) hlasovaním o návrhu zákona alebo ústavného zákona, ktorého súčasťou je obvykle aj zrušenie normatívnych aktov
b) konkludentným prejavom derogatívnej vôle, ak ústavný súd vysloví nesúhlas právnych predpisov, alebo hlasovaním o návrhu na zrušenie určitého normatívneho aktu, ktorý pozostáva len z ustanovenia o abrogácii iného zákona
- Ústavný súd SR vysloví, že určitý normatívny právny akt je v rozpore s aktom vyššej právnej sily (ústavou, zákonom) a orgán, ktorý dotknutý predpis vydal, ho uvedie do súladu s normou vyššej právnej sily tak, že tento akt alebo jeho časť zruší buď osobitným normatívnym právnym aktom, alebo konkludentným (právne odôvodňujúci určitý úsudok) vyjadrením svojej derogatívnej vôle, čiže cieľavedomým nekonaním, ktorého účelom je zánik platnosti aktu
- normotvorca prijme akt, ktorého obsahom je len abrogácia(právne zrušenie právnej normy v celom rozsahu) alebo derogácia (právne čiastočné zrušenie právnej normy) iného aktu či časti aktu, pričom právna sila zrušujúceho normatívneho právneho aktu je identická s právnou silou zrušeného normatívneho právneho aktu a dôvodom prijatia tohto aktu nie je kontrola ústavnosti a zákonnosti normatívnych právnych aktov.
Právomoc tvorby práva, ktorú ústava zveruje NRSR implicitne zahrňuje aj právomoc zrušovať normatívne právne akty iných orgánov tvorby práva v prípade, ak je zrušenie aktu organickou súčasťou novej právnej úpravy formou ústavného zákona či zákona a je uvedené v jeho zrušovacej doložke. NRSR nie je oprávnená, okrem ustanovených výnimiek, zrušovať samostatným uznesením a samostatným normatívnym aktom iné normatívne právne akty. Ústavný súd nemá právomoc zrušovať platnosť a účinnosť normatívnych právnych aktov. Svojím rozhodnutím len vysloví, že určitý akt je v rozpore s iným aktom a pozastaví jeho účinnosť.
Od právomoci tvorby práva a od právomoci zrušovať normatívne akty je potrebné odlíšiť právo navrhovať (iniciovať):
a) prijatie alebo zmenu normatívneho právneho aktu, zahŕňa aj právo navrhovať zrušovanie normatívnych právnych aktov, ktoré nie sú v súlade s predloženým návrhom
b) zrušenie normatívneho aktu, najmä ak tento normatívny akt odporuje ústave alebo zákonu
Návrh na vydanie alebo zrušenie normatívneho aktu môže podať ktokoľvek, avšak príslušný štátny orgán sa takýmto návrhom nemôže oficiálne zaoberať.
Pramene práva
Chápanie prameňa práva, t.j. odpoveď na otázku, čo je prameň práva, podmieňuje orientácia právnej teórie. Sociologické školy hľadajú prameň práva v spoločnosti a v spoločenských vzťahoch, jusnaturalisti v ľudskej prirodzenosti, absolútnych právach človeka či v Božej prozreteľnosti a analytické smery právneho myslenia v ústave či zákone. Pojem prameň práva môže byť:
a) sociálne, ekonomické, mravné a politické podmienky a okolnosti ovplyvňujúce platné právo
b) vôľa suveréna, vládnucej triedy
c) orgán alebo orgány štátu s normotvornou právomocou
d) normatívne právne akty vydávané orgánmi tvorby práva
e) norma ustanovujúca normotvornú právomoc
f) oficiálna zbierka právnych predpisov
Právna teória delí pramene práva na pramene v zmysle:
a) materiálnom, ktoré nazýva materiálne pramene práva
b) formálnom, ktoré nazýva formy práva
Pod materiálnymi prameňmi práva treba rozumieť prírodné, demografické, geografické, sociálne, ekonomické, mravné a politické, medzinárodnopolitické a iné podmienky života určitej spoločnosti, ktoré ovplyvňujú tvorbu práva, a z ktorých tvorba práva vychádza.
Právo má nielen svoj obsah, ale aj formu
Obsahom práva sú práva a povinnosti subjektov práva. Obsah má vždy svoju formu (forma jazyka a forma zákona) práva. Prameňom práva vo formálnom zmysle je práve táto určitá forma práva, v ktorej je právo obsiahnuté a z ktorého formálne pramení, kde ho možno nájsť a identifikovať ako právo ustanovené štátom. Forma práva:
1) vo všeobecnom zmysle je štátom uznaná alebo stanovená forma práva špecifickým znakom práva. Vďaka tomu sa právo svojou formou: a) odlišuje od iných spoločenských noriem
b) existuje, platí, lebo má svoju štátom uznanú alebo stanovenú formu a v dôsledku toho aj
všeobecnú záväznosť, kde nie je forma práva, nie je ani platné právo
Prameň práva vo formálnom význame, t.j. forma práva, má širší a užší význam. V širšom význame slova zahrňuje formu v zmysle:
a) procedúry, postupu prijímania či vzniku určitého prameňa
b) rezultátu, výsledku, ktorý vznikol v súlade s ustanovenou procedúrou.
Pojem forma práva v užšom význame zahrňuje len všeobecne záväzný výsledok legislatívnej činnosti orgánu tvorby práva.
Právna náuka pozná najmä tieto pramene práva:
a) normatívne právne akty
b) normatívne zmluvy
c) precedensy
d) právne obyčaje
e) iné pramene (formy) práva
A,B: Normatívne právne akty a normatívne zmluvy
Normatívne právne akty nazývame aj všeobecne záväzné právne predpisy, prípadne „normy“, spravidla sa definujú ako výsledky normotvornej činnosti subjektov tvorby práva, ktoré obsahujú právne normy. Normatívny právny akt sa vyznačuje všeobecnosťou najmä z hľadiska osobnej pôsobnosti, ako aj vecnej pôsobnosti.
Pre individuálny právny akt je charakteristická individualizácia a konkretizácia subjektu aj predmetu, na ktoré sa vzťahuje.
1. Ústava, ústavné zákony, medzinárodné zmluvy a výsledky referenda so silou ústavného zákona
Ústavy, ústavné zákony delíme na rigidné (tuhé) a flexibilné (pružné). Prijatie, zmena alebo doplnenie rigidnej ústavy alebo jej časti si vyžaduje kvalifikovanú väčšinu alebo iný kvalifikovaný spôsob, kým na prijatie, zmenu a doplnenie flexibilnej ústavy alebo jej časti postačuje absolútna väčšina.
Ústavu a ústavné zákony u nás prijíma parlament 3/5 väčšinou všetkých poslancov. Rovnaký stupeň právnej sily majú výsledky obligatórneho republikového referenda, prípadne referenda o inej dôležitej ústavnej otázke verejného záujmu. Medzinárodné zmluvy sú prameňom vnútroštátneho práva, ak boli riadne transformované do právneho systému štátu. Podmienkou prednosti medzinárodných zmlúv pred zákonmi je, aby:
a) ich predmetom boli ľudské práva a základné slobody
b) zabezpečovali väčší rozsah základných práv a slobôd
c) boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom
2. Zákony, medzinárodné zmluvy, výsledky referenda so silou zákona a normatívne právne akty so silou zákony
Zákony musia byť v súlade s ústavou a medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Kontrola súladu zákonov s ústavou a ústavnými zákonmi patrí do právomoci Ústavného súdu. (Aby sa zákony zreteľne odlíšili od ústavy a ústavných zákonov, nazývame ich „obyčajné zákony“.) O prijatí zákona je potrebná nadpolovičná väčšina, pričom rada je schopná uznášať sa, ak je prítomná nadpolovičná väčšina všetkých poslancov.
Právnu silu zákona majú aj medzinárodné zmluvy, na vykonanie ktorých je pred ich ratifikáciou potrebný zákon, a ktoré sú vyhlásené ako zákon. Právnu silu zákona majú aj tie výsledky referenda, ktoré sa dotýkajú dôležitých otázok verejného záujmu a ktoré sú spravidla predmetom obyčajného zákona a nie ústavného zákona.
3. Iné druhy normatívnych aktov, najmä exekutívy so silou zákona
Ide o normatívne právne akty, ktoré vydávajú jednak orgány exekutívy a jednak orgány parlamentu v čase, keď najvyšší zákonodarný zbor nezasadá:
a) dekréty prezidenta – silu ústavného zákona alebo zákona mali dekréty prezidenta Česko-Slovenska, ktoré vydával v r. 1940-1945 v nevyhnutných prípadoch a na základe návrhu vlády. Ich platnosť neskôr potvrdilo, schválilo ex tunc Dočasné Národné zhromaždenie.
b) nariadenia s mocou zákona – sú to tzv. splnomocňovacie zákony, ktorými parlament delegoval v určitom čase a presne stanovenom rozsahu časť svojej zákonodarnej moci na vládu, a ktoré dali príslušným nariadeniam vlády silu zákona.
c) zákonné opatrenia – do vzniku platnosti Ústavy SR prijímalo zákonné opatrenia Predsedníctvo Slovenskej národnej rady výlučne v čase, keď Slovenská národná rada nezasadala. Ak ich rada na najbližšom zasadnutí neschválila, strácali platnosť a účinnosť.
4. Nariadenia vlády
Zákony parlamentu vykonáva vláda, ministerstvá a iné orgány štátnej správy prostredníctvom normatívnych aktov, ktoré nazývame vykonávacie právne predpisy. Vláda na vykonanie zákona a v jeho medziach vydáva nariadenia. Vláda vydáva nariadenia na vykonanie zákonov na základe generálnej delegácie, ktorú vyjadruje ústava. Vláda nemôže pri vykonaní zákona nariadením prekročiť medze zákona a upraviť spoločenské vzťahy nad rámec zákona. Kontrolu v tejto oblasti zabezpečuje ústavné súdnictvo.
5. Vyhlášky, opatrenia, výnosy a „správne nariadenia“ orgánov miestnej samosprávy a miestnych orgánov štátnej správy
Do vykonávacích právnych predpisov patria všeobecne záväzné právne predpisy ministerstiev, všeobecne záväzné nariadenia orgánov miestnej samosprávy, vydávané vo veciach, v ktorých obec plní úlohy štátnej správy, ako aj nariadenia miestnych orgánov štátnej správy.
Splnomocnenie na vydanie vykonávacieho predpisu sa nazýva špeciálna delegácia a je vyjadrená v splnomocňujúcom ustanovení, ktoré je obsahom zákona.
Ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy vydávajú všeobecne záväzné právne predpisy, ktoré sa nazývajú vyhlášky, opatrenia a výnosy. Vyhlášky, opatrenia a výnosy podobne ako nariadenia samosprávy vo veciach, v ktorých pôsobia ako orgány štátnej správy, a nariadenia miestnych orgánov štátnej správy spolu s nariadeniami vlády vytvárajú triedu vykonávacích právnych predpisov.
Podľa legislatívnych pravidiel musí byť splnomocnenie na vydanie právneho predpisu vždy určité. Musí z neho jasne vyplývať, ktorý orgán je splnomocnený, aké otázky a v akom rozsahu môže vo vykonávacom právnom predpise upraviť.
Nariadenia vlády, ako aj iné všeobecne záväzné právne predpisy nemôžu:
a) rozširovať oblasť právnej regulácie nad rámec zákona
b) vypĺňať medzery v zákone
c) meniť alebo korigovať ustanovenie zákona
6. Všeobecne záväzné nariadenia miestnej samosprávy
Obec môže vydávať 3 druhy všeobecne záväzných nariadení. Dva druhy nariadení vznikajú v oblasti plnenia úloh samosprávy obce a jeden druh nariadení vydávajú obce vo veciach, v ktorých plnia úlohy štátnej správy a len na základe splnomocnenia a v jeho medziach. Ide o nariadenia, ktoré prijímajú:
a) obyvatelia obce miestnym referendom
b) obecné a mestské zastupiteľstvá ako orgány územnej samosprávy: na plnenie úloh samosprávy obce
: na plnenie úloh samosprávy obce, ak to ustanovuje zákon
c) obecné a mestské zastupiteľstvá v prípadoch, v ktorých plnia úlohy štátnej správy (len na základe splnomocnenia)
Vychádzajú z dikcie zákona ako aj z povahy veci, možno teda hovoriť o:
a) samosprávnych (všeobecne záväzných) nariadeniach, ku ktorým patria normatívne akty a) a b)
b) správnych (všeobecne záväzných) nariadeniach, ku ktorým patria normatívne akty c)
Primárne normy = a) + b) + ústava + ústavné zákony + ostatné zákony
Ústavný súd v tejto oblasti rozhoduje o súlade:
a) samosprávnych nariadení s ústavou a zákonmi, pričom však obecné zastupiteľstvo je povinné uviesť príslušné nariadenie nielen do súladu s ústavou, ale aj s inými zákonmi, medzinárodnými zmluvami...
b) správnych nariadení s ústavou, zákonmi a s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi
Celkový systém vzťahov dotvárajú aj vzťahy medzi samosprávnymi nariadeniami orgánov miestnej správy a správnymi nariadeniami.
7.Organizačné akty
Nachádzame ich v nich organizačné normy. Akty vydávajú štátne inštitúcie, ako aj iné orgány verejnej moci. Organizačné akty, označované tiež interné normatívne inštrukcie, organizačné normy, vnútroorganizačné normy (predpisy), vydávajú ich teda nielen štátne orgány, ale aj orgány verejnej záujmovej samosprávy (verejnoprávne inštitúcie) a tiež právnické osoby.
Vydávajú ich jednak orgány tvorby práva, ako aj orgány inštitúcií, ktoré nie sú orgánmi tvorby práva. Ich záväznosť pôsobí len dovnútra a vyplýva zo vzťahov nadradenosti a podradenosti v určitej oblasti štátnej správy.
